SLZA – Postrehy študentov

Nápis na stene hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi: „Nenapĺňame život dňami, ale dni životom.“

Moja osobná cesta k sprevádzaniu

Keď som mala pätnásť rokov, zomieral človek, ktorý mi bol najbližší a najcennejší – zomierala moja mama. Mala leukémiu. Zomierala doma, v kruhu svojich najbližších. Bolo to ťažké a bolestné nielen pre ňu, ale aj pre nás. Nekonečný pocit bezmocnosti, ktorý ma vtedy premáhal, bol taký silný, že to ovplyvnilo celý môj život. Dni a noci, počas ktorých neutíchali jej stony od bolesti, ma presvedčili o tom, že sa chcem starať  o ťažko chorých ľudí a pomáhať zmierňovať ich utrpenie.

V deň, keď mama zomierala a lekár potvrdil, že jej stav je nezvratný, zavolala  babka našu susedu, aby prišla k nám a bola s nami a mamou v tých ťažkých chvíľach, pretože vraj „ona vie, ako to má byť, keď zomiera človek“. Suseda v podstate mamu a nás sprevádzala. Vtedy slovo „sprevádzanie“ nemalo taký význam, aký má dnes, pretože sa o smrti hovorilo dosť málo, alebo sa o nej nehovorilo vôbec. Suseda sa v tichosti pri mame modlila a pripravovala nás na to, ako sa máme správať, keď príde okamih smrti, aby odchod našej mamy nebol pre ňu ťažký, respektíve, aby bol ťažký čo najmenej. Bolo to nepredstaviteľne ťažké. V celej domácnosti zavládol smútok a bolesť. Prišli aj mamini súrodenci a všetkých nás spájalo jedno jediné – čakanie  na smrť. Znie to hrozivo, ale bolo to tak a s takýmito okamihmi v živote sa stretneme všetci a dokonca sami raz budeme v situácii, keď budeme čakať na svoju vlastnú smrť.

 

 Štúdium na zdravotníckej škole a prax

Takto sa začala moja cesta k sprevádzaniu. Začala som študovať na zdravotníckej škole. Počas praxe na rôznych nemocničných oddeleniach som si vždy vyberala pacientov s ťažkým ochorením, ktorí už boli vo vážnom stave. Vtedy som ešte nevedela nič o hospicoch a starostlivosti o zomierajúcich pacientov. No moja motivácia bola stále silná.

 

Prvá návšteva hospicu

Po rokoch, keď som sa dozvedela o hospici v Bardejovskej Novej Vsi, a vedela som čosi už aj o starostlivosti o zomierajúcich, som ho raz len tak náhodne navštívila. Milo ma prekvapilo prijatie a atmosféra, ktorá v tomto zariadení vládla.

Vtedy ma vrchná sestra informovala o tom, že je možnosť prísť do hospicu na stáž. Samozrejme som to uvítala a po čase som sa dobrovoľne zúčastnila na dvojtýždňovej stáži. Tam som sa po prvýkrát stretla s pojmom „sprevádzanie“. Očaril ma natoľko, že som si vtedy povedala: „Tak toto je to, čo raz budem robiť.“ Také boli moje prvé kontakty so skutočným sprevádzaním zomierajúcich. Nasledovalo štúdium literatúry a zbieranie informácií o hospicovej a paliatívnej starostlivosti.

Medzitým som pracovala v zdravotníctve, kde som sa so smrťou tiež stretávala, ale prístup k zomierajúcim tam bol úplne iný. Líšil sa od môjho pohľadu na zomierajúceho človeka a od prístupu, ktorý je typický pre hospicovú filozofiu. 20 rokov od úmrtia mojej mamy, presne v dňoch, kedy zomrela, som nastúpila pracovať ako zdravotná sestra do hospicu. Bol to pre mňa významný moment a som za túto príležitosť vďačná.

Verím, že na mojej ceste k sprevádzaniu ma sprevádza Boh a prináša mi príležitosti, situácie a ľudí, ktorí ma posúvajú vpred a prostredníctvom nich sa môžem v tejto práci stále zdokonaľovať a skvalitňovať.

 

Služba sprevádzania

Na jednej medzinárodnej hospicovej konferencii som sa stretla s evanjelickou farárkou Miriam Prášilovou, ktorá sa venuje nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim pacientom v nemocnici. Povedala mi o vzdelávacom programe Služba sprevádzania, ktorý sa vyučuje na Biblickej škole v Martine a vedie ho evanjelická farárka Natália Kacianová. Po návrate z konferencie som sa o programe hneď informovala a milo ma prekvapil jeho obsah. Ide o spojenie teologického, psychologického, psychiatrického pohľadu na zomieranie a smrť. Poslucháčom prednášajú kvalitní odborníci z jednotlivých odborov a  dostávajú tiež praktické informácie, vedomosti a skúseností od ľudí, ktorí majú dlhodobejšiu prax a skúsenosti so starostlivosťou o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich.

 

Pod odborným vedením

Prihlásila som sa do programu a stala sa súčasťou skupiny študentiek. Tento priestor venujem práve našej skupine, pretože je to najdôležitejšia súčasť štúdia. V prvom rade sa chcem poďakovať za Natáliu Kacianovú, ktorá nás vedie. Je to neskutočne skvelý človek už len tým, akými darmi je obdarená. Je vzdelaná, otvorená, pozorná, chápavá, starostlivá a veselá. Jej spontánny smiech a radosť sú nákazlivé. Dokáže vytvoriť atmosféru pokoja a radosti, čo je pre mňa osobne – a myslím si, že aj pre ostatné študentky – balzamom na dušu. Toto štúdium pokladám za určitú formu psychohygieny a možno aj psychoterapie. Natália Kacianová program Služba sprevádzania starostlivo riadi, témy a prednášajúcich vyberá podľa toho, aké sú potreby skupiny, o aké informácie máme záujem, aké odpovede hľadáme. Poskytuje nám priestor na hľadanie odpovedí, aj na zdieľanie našich vlastných zranení a osobných skúseností.

 

Rôznorodá skupinka

Našu skupinu tvorí 15 študentiek. Pochádzame z Čiech, zo Srbska a Slovenska. A tiež sme z rôznych cirkví, a to z cirkvi evanjelickej, rímskokatolíckej a bratskej. Takže sa navzájom obohacujeme kultúrne aj duchovne. S Natáliou trávime dve soboty v mesiaci – postupne sme sa spoznali, otvorili sa jedna druhej, čo nebolo vždy jednoduché, ale to všetko má svoj význam práve pre našu prípravu na sprevádzanie. Navzájom zdieľame svoje zranenia, vedomosti a skúsenosti, osobné aj pracovné. Sme zamestnané v rôznych oblastiach. Máme medzi nami farárky, zdravotné sestry, ktoré pracujú so zomierajúcimi, študentky, dobrovoľníčky, ktoré svoj čas venujú starým ľuďom, dievčatá, ktoré pracujú s mentálne a duševne postihnutými a tiež také, ktoré pracujú s chorými v teréne. Myslím si, že zloženie našej skupiny je pestré a to nám dáva priestor spoznávať prácu ľudí, ktorá je záslužná aj v iných oblastiach.

Keď sme končili zimný semester, sestra farárka Natália pre nás naplánovala štvordňové sústredenie. Zorganizovania a prípravy sústredenia sa zhostili naše študentky z Čiech. Pripravili nám skvelý program. Ubytovali nás v školiacom stredisku Karmel v Smiloviciach, ktoré pôsobí pri Sliezskej evanjelickej cirkvi a. v.  Už pri príchode bolo cítiť, že to tam – obrazne povedané – „žije“ a že sa priestory ubytovne naozaj využívajú na rôzne aktivity.

 

Napĺňajú dni životom

Po ubytovaní a večeri sme si pozreli film, ktorý tematicky súvisel s naším programom. Každá z nás mala možnosť sa k filmu vyjadriť. Na druhý deň  sústredenia sme navštívili Hospic sv. Lukáše v Ostrave (Pozri: www.ostrava.caritas.cz). Milo nás prijala vedúca hospicu Věra Pražáková a vrchná sestra Juventa. Vrchná sestra – veselý a zároveň vzácny človek – nás reálne voviedla do starostlivosti o zomierajúcich. Odovzdala nám svoje skúsenosti a príbehy, ktoré sa nás všetkých dotkli. Niekoľkokrát nám poľskou češtinou zopakovala, že je dôležité „počúvať, počúvať a počúvať“ človeka, ktorý zomiera, ale aj jeho príbuzných. „Treba im venovať svoj čas a hlavne byť sama sebou,“ zdôraznila sestra Juventa. Tu by som sa troška pozastavila. Mnohí ľudia si v dôsledku nevedomosti mnohokrát myslia, že v hospici je smutno, že je tam veľa utrpenia a bolesti a že sa tam len zomiera. Áno, to všetko je pravda, ale hospicovou filozofiou je zmierňovať utrpenie a bolesť, sprevádzať zomierajúceho a jeho príbuzných tak, aby človek zomrel zmierený. Myšlienka hospicu vychádza z úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti. Posledné chvíle života tu človek môže prežiť v dôstojných podmienkach a prítomností najbližších. Cieľom práce tímu odborníkov v hospici je dosiahnuť čo najlepšiu kvalitu života pacienta a jeho rodiny. Túto filozofiu zrkadlia aj slová, ktoré som si prečítala na stene hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi: „Nenapĺňame život dňami, ale dni životom.“ A to hovorí za všetko.

 

Užiť deň, akoby bol posledný

Pre lepšie pochopenie uvediem zopár skutočností z praxe a práce v hospici, ktoré nám odovzdala sestra Juventa a my, ktorí pracujeme v hospicoch, vieme, že sa k pacientom snažíme pristupovať práve týmto spôsobom.

V ostravskom hospici sa snažia pacientovi plniť jeho priania tak, ako keby každý jeho deň mal byť už posledný. Preto, ak má pacient chuť na pivo a jeho stav mu to dovoľuje, tak s ním zájdu na pivo. Ak to jeho stav nedovoľuje, tak mu pivo donesú do hospicu so všetkým, čo k tomu patrí.  V Hospici sv. Lukáše sme na fotografiách videli pacienta, ktorý rád šil na šijacom stroji. Príbuzní mu do hospicu doniesli šijací stroj a on šil, pokiaľ mu to jeho stav dovoľoval. Pred Vianocami piekli zamestnanci medovníčky a niektoré pacientky, ktoré to doma pravidelne robievali, sa tak mohli aj v hospici zúčastniť na  predvianočných prípravách. To len tak trocha pre priblíženie života v ostravskom hospici.

Bolo nám tam príjemne a myslím si, že sme sa obohatili navzájom, nakoľko vedúca hospicu aj vrchná sestra prejavili záujem o naše štúdium i o nás ako skupinu. Nakoniec sme v hospici strávili viac času, ako sme pôvodne plánovali.

 

Pomoc seniorom s poruchami pamäte

Okrem hospicu sme navštívili Centrum denních služeb a Odlehčovací služby Siloe v Ostrave. Toto stredisko, ktoré zastrešuje Sliezska diakonia, poskytuje individuálnu podporu a pomoc seniorom s poruchami pamäte, spôsobených hlavne Alzheimerovou chorobou alebo vaskulárnou demenciou. Práca s takto chorými seniormi spočíva v tom, že sa im personál snaží nahradiť domáce prostredie, navodiť im pokojnú atmosféru, aby stres vyvolaný stratou pamäte a sebestačnosti, bol čo najmenší. V priebehu dňa sa klienti môžu zapojiť do tréningu pamäte, spevu ľudových piesní, počúvania hudby, tanca, výtvarných prác, nácviku každodenných domácich činností a mnohých iných aktivít. Centrum poskytuje služby formou denného stacionára Domovinka Siloe, formou nočného  pobytu (ide o odľahčovaciu službu), kedy chorý prichádza na nočný pobyt od 18. do 7. hodiny. Poskytujú tiež terénnu odľahčovaciu službu, kedy na niekoľko hodín týždenne zdravotníci preberajú do starostlivosti chorých v ich domácom prostredí, aby umožnili príbuzným oddych.

 

Kaviareň s netypickou obsluhou

Po spoločnom obede s vedúcou strediska Siloe sme navštívili kaviareň Empatia vo Frýdku Místku (www.kavarnaempatie.cz/). Je to znova projekt Sliezskej diakonie a za jeho realizáciou stojí Romanka, jedna z členiek našej martinskej skupiny. Jeho cieľom je umožniť ľuďom so zdravotným hendikepom v čo najväčšej miere sa začleniť do spoločnosti, osamostatniť sa a stať sa nezávislým za pomoci druhých. Prostredníctvom nácvikových  a klasických pracovných miest môžu klienti v kaviarni získavať nové pracovné a sociálne zručnosti, ktoré budú môcť v živote ďalej rozvíjať. Je to príjemné prostredie, ktoré vyhľadávajú predovšetkým mladé mamičky s deťmi. V prednej časti kaviarne, presklenej smerom do ulice, je detský kútik. V kaviarni sa preto cítite ako doma v obývačke. Je tu dobrá ponuka s príjemnou obsluhou. Na stenách visia rôzne umelecké práce, napríklad mladých začínajúcich fotografov a iných umelcov. Kaviareň ponúka na predaj aj výrobky hendikepovaných ľudí,  jedinečné a ručne vyrábané. V zadnej časti sa dá pracovať na internete.

Romanka nám rozprávala o úspechoch jednotlivých hendikepovaných ľudí, ktorí tam pracovali a pracujú. Ako pomalými a postupnými krokmi, ale predovšetkým tým, že sú v skutočných situáciách, napredujú, získavajú sebavedomie a prax. Okrem toho sme si pochutnali na výbornej káve, zákuskoch a horúcich malinách.

Bohatý deň sme zakončili opäť filmom, ktorý sa nás dotýkal a bol znova o sprevádzaní, zomieraní a smútení.

 

Kníhkupectvo v Českom Tešíne

Ďalší deň sme mali absolvovať nenáročnú túru do Beskýd, ale keďže nám to neumožnilo počasie, zvolili sme alternatívu a navštívili sme Český Tešín z českej a poľskej strany. Bolo to pôsobivé. Domáce české študentky nás zoznámili aj s históriou tohto mesta. Pri potulkách uličkami sme sa ocitli v maličkom kníhkupectve s kresťanskou literatúrou, kde si väčšina z nás prišla na svoje.

Po spoločnom obede sme si pozreli posledný film na základe skutočného príbehu zo života s následnou diskusiou. Posledný večer sústredenia sme si spríjemnili malou oslavou narodenín troch z nás – skvelým koláčom a štrúdľou od našej Helen. Nacvičili sme pieseň, s ktorou sme vystúpili nasledujúci deň na nedeľných službách Božích v cirkevnom zbore Komorní Lhotka.

 

Nedeľa v duchu diakonie

Nedeľa sa niesla v duchu diakonie, preto aj kazateľom bola evanjelická farárka Sliezskej diakonie Wanda Stanieková. Jej kázeň na nás zapôsobila. Bola praktická, naplnila nás a povzbudila. Pani farárka nás oficiálne privítala a dala nám priestor na predstavenie. Natália Kacianová povedala zopár slov o programe Škola sprevádzania a náš vstup sme oživili nacvičenou piesňou. Po nás vystúpili mentálne postihnutí ľudia zo zariadenia Betezda, ktoré je tiež súčasťou Sliezskej diakonie. Formou audiovizuálnej prezentácie sme sa dozvedeli o dobrej spolupráci medzi diakoniou a cirkevným zborom Komorní Lhotka, ktorého služba je požehnaná a rôznorodá. Videli sme, že Sliezska diakonia má rozpracované aj iné projekty ako tie, ktoré sme navštívili, napr. domov pre seniorov Betánia s kapacitou 10 klientov. Viac informácií o práci a živote Sliezskej diakonie, ktorá nám všetkým môže slúžiť ako dobrý príklad, nájdete na internetovej adrese: www.slezskadiakonie.cz.

… Dnes, s odstupom času môžem zhodnotiť, že naša cesta k sprevádzaniu je požehnanou cestou, tak ako je požehnaný aj samotný program Služba sprevádzania. Ďakujem za program i ľudí, ktorých som na tejto ceste stretla, spoznala a ktorí ma obohatili.