Home » EVANJELICKÁ MATERSKÁ ŠKOLA » THE WAY YOU CALL INTO THE MOUNTAIN (4/4)

THE WAY YOU CALL INTO THE MOUNTAIN (4/4)

Posted by Juraj Borcovan on 25 Aug, 2014 in EVANJELICKÁ MATERSKÁ ŠKOLA, EVANJELICKÁ ZÁKLADNÁ ŠKOLA, EVANJELICKÉ GYMNÁZIUM, SVEDECTVÁ | Comments Off on THE WAY YOU CALL INTO THE MOUNTAIN (4/4)

Kniha s názvom ´The way you call into the mountain´ (Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva) prichádza na slovenský trh z pera sympatického Američana Benjamina Chandlera, ktorý pracuje ako učiteľ angličtiny a umenia na Evanjelickej spojenej škole v Martine. Netradičný pohľad na slovenskú kultúru, prírodu či srdečnosť Slovákov, ktoré vidí a vníma americký dobrovoľník Benjamin sa v knihe lákavo strieda s jeho vlastným príbehom.

Čítala som, že v decembri si využil skvelú príležitosť byť “čertom” a stáť po boku obľúbeného Mikuláša. V Amerike tento deň neoslavujete. Aké to bolo?

Byť čertom bolo naozaj zvláštne a ja som sa, navlečený v tejto úlohe, nesmierne bavil. Milujem herectvo. Keď som bol mladší venoval som sa tomu pomerne často. Myslím si dokonca, že výučba v škole si vyžaduje, aby bol učiteľ aj teatrálny. Ale byť čertom mi naozaj umožnilo byť niekým úplne iným. Zároveň mi to dovolilo byť súčasťou slovenskej tradície čo pre niekoho, kto sa niekedy cíti akoby bol mimo všetkých vecí bolo veľmi príjemné.

A ako to bolo s „medzinárodným manželstvom“ a vybavovaním celej palety dokladov?

Myslím si, že kapitola knihy s názvom „Národnosť“ hovorí za všetko. Toto „papierovanie“ ma inšpirovalo natoľko, že som o ňom napísal celú kapitolu (smiech). Vedel som, že pred uzavretím sobáša budú nejaké papierovačky, ale i tak ma prekvapilo množstvo týchto formalít a z akých rozličných miest ich bolo potrebné zadovážiť. Najprv som musel cestovať do Bratislavy, aby sme získali niektoré formy pečiatok a schválenie bucľatého amerického hodnostára, ktorý ma prinútil prisahať, že všetko v mojich papieroch je pravda a nič len pravda. Potom sme dostali kopec exotických známok a dokumentov. Na úrade v Martine sme boli zase konfrontovaní so ženou, ktorá riešila budúce priezvisko nevesty trochu viac, ako bolo nutné.

Ako iste viete, slovenské ženy pripájajú k priezvisku svojho manžela koncovku – ová. It’a však túto koncovku k môjmu americky znejúcemu menu nechcela, pretože sa jej to pripadalo smiešne. Žena za prepážkou si však stále hovorila svoje – podľa nej It’a nemôže mať anglické priezvisko, ak je jej národnosť slovenská a ak chce túto národnosť uviesť vo formulári. Iti sa predstava o tom, že bude „ChandlerOVÁ“ páčila asi tak, ako predstava, že bude Američankou, takže si svoju národnosť vo formulári nehodlala zmeniť. „Vaša národnosť ukazuje nato, kde je vaše srdce“, povedala úradníčka spoza prepážky s obrovskou vážnosťou. Už sme takmer prestali dúfať…. Vzápätí sa však nadýchla a dodala krátke, jednoduché riešenie: „Ak je vaše srdce naozaj slovenské, budete mať slovenskú podobu priezviska. Môžete sa vydať, byť chvíľu Chandlerová a potom sa sem vrátiť a zmeniť si svoje priezvisko. Poplatok je 5 eur.“ No a čo je dôležitejšie? To, čo hovorí papier o tom, kde leží jej srdce, alebo 5 eur?

Vo svojej knihe si vysvetlil veľa vecí. Píšeš o varení, prvom slovenskom Dni vďakyvzdania alebo o „perfektnom okamihu“. Je medzi týmito textami aj pre Teba najobľúbenejšia časť?

Myslím, že písať o tom, ako rástol a rozkvital vzťah medzi mnou a Iťou bolo pre mňa najzábavnejšie, ale ak by som mal povedať o časti knihy, na ktorú som najviac hrdý, bola by to iná časť knihy. Chcel som napísať takú knihu o Slovensku, ktorú som si ja sám prial čítať predtým, aby som sa sem prisťahoval. Pred mojím príchodom do Martina som v rôznych kníhkupectvách hľadal knihu o Slovensku, ktorá by bola viac než len turistickým sprievodcom. Chcel som si prečítať niečo, čo popisuje kultúru a ponúka zároveň osobný príbeh. Nič také som nenašiel. V tomto zmysle je táto kniha tou, ktorú som chcel vtedy nájsť a čítať. Myslím a som rád, že toto predsavzatie sa podarilo.

O ktorých témach v knihe sa ti písalo najťažšie?

Najväčšou výzvou bolo vytvorenie súdržnej knihy so všetkými prvkami, ktoré som v nej chcel popísať – históriu, kultúru, prírodu, ľudí a moje vlastné osobné skúsenosti. Verím, že tieto veci v knihe rezonujú a dávajú jej osobitú váhu. Moje prvé návrhy boli akoby zápismi či popismi udalostí, ale potom som si uvedomil, že jadro knihy by mohol byť príbeh, prostredníctvom ktorého by kniha ponúkla viac. Toto emocionálne jadro sa do knihy dostalo vďaka dvom mojim milostným príbehom – príbehom, kedy som sa zamiloval do Iti a príbehom, kedy som sa zamiloval do Slovenska.

Najťažšie sa mi ale písala kapitola s názvom „The Birthday Party“ (narodeninová oslava), ktorej hlavnými postavami boli podivní opilci. Nebol som si istý, či príbeh tohto druhu, aj keď pravdivý, nevrhne zlé svetlo na Slovensko, ale myslím si, že sa mi podarilo otočiť obsah kapitoly z pohľadu na alkohol do podoby komentára o vplyve a dôsledkoch komunizmu, ktoré možno ešte dnes vidieť v životoch niektorých Slovákov.

Kniha The way you cal into the mountain je napísaná v anglickom jazyku a doplnená Tvojimi vlastnými ilustráciami. Kedy si začal maľovať a aký je dnes tvoj najobľúbenejší obraz?

Maľujem a kreslím asi tak dlho, ako si vôbec dokážem spomenúť. Môj otec je tiež umelec, takže v mojom detstve doma nikdy nechýbali papiere, ceruzky, pastelky, farby či iné umelecké nástroje. Mali sme ich aj do zásoby ☺. Kresliť a maľovať krajinky som však začal až po svojom príchode na Slovensko. Predtým som zvykol kresliť skôr vtáky, zvieratá, dinosaurov alebo ľudí. Slovenská príroda a krajina vôbec ma skutočne inšpirovali. Kreslenie a maľovanie mi umožňuje vyjadriť svoje pocity bez použitia slov. Prostredníctvom maľovania môžem ukázať ako sa cítim na konkrétnom mieste alebo v konkrétnom okamihu. Môj obľúbený obraz je zvyčajne práve ten, na ktorom pracujem. Obzvlášť som však hrdý na obraz Štrbského Plesa, ktorý je aj na obálke mojej knihy. Obraz je namaľovaný vodovými farbami a nakreslil som ho pre Iťu. Je to môj svadobný dar pre ňu.