Pages Navigation Menu

SLOVENSKO – NOVÝ DOMOV (1/4)

SLOVENSKO – NOVÝ DOMOV (1/4)

Prečítajte si rozhovor s americkým lektorom Benjaminom Chandlerom na Evanjelickej spojenej škole v Martine: o hľadaní a nachádzaní Božej vôle, o obavách a zápasoch, o Slovensku, ale aj o ľudskej radosti, šťastí a nachádzaní lásky.

Predtým ako si začal pracovať na Evanjelickej spojenej škole v Martine si bol na Slovensku už dvakrát. Prečo si sa rozhodol vrátiť po tretí raz a opäť slúžiť našim deťom a mladým?

Vrátil som sa, pretože som vo svojom živote hľadal zmenu. Bol som síce šťastný v predchádzajúcom zamestnaní, ale mal som taký dojem, že život mimo mojej práce stagnoval. Chcel som zmenu, výzvu, niečo nové. Možno dokonca nejaké dobrodružstvo. Keď mi počas druhej návštevy v Martine Michal Valčo, vtedajší riaditeľ Biblickej školy navrhol spoluprácu neváhal som. Mal som prísť na Slovensko učiť deti na jeden školský rok. Dal mi vtedy chrobáka do hlavy. Možno práve práca v Martine mi poskytne nejaké výzvy a nové veci, ktoré som hľadal…

_Benjamin-03

Kde vôbec vznikla myšlienka prísť učiť angličtinu práve k nám?

V Amerike som pracoval na evanjelickej škole Grace Lutheran v blízkosti Chicaga, ktorá spolupracovala s Biblickou školou z Martina a Evanjelickou základnou školou v Martine. Na jar v roku 2007 v rámci poobedňajšieho zamyslenia v práci – cirkvi, sa nás pastor opýtal, kto by chcel ísť učiť angličtinu na Slovensko počas nadchádzajúceho leta. Odmietol som to. Popravde, nechcel som vtedy stráviť svoju letnú dovolenku prácou. Ale potom, keď sa všetci učitelia vrátili s úsmevom a mnohými zaujímavými príbehmi, vzbudilo to moju zvedavosť. Keď znova zaznela ponuka ísť na Slovensko a ďalšie leto tam učiť deti angličtinu, bez väčších rečí som súhlasil.

Rozhodol si sa, že prídeš na jeden školský rok. Aké role si nechal za sebou v Spojených štátoch?

Boli to role, ktoré som mal v mojej starej škole Grace Lutheran Church, kde som bol učiteľ v škôlke a tiež učiteľ umenia. Môj zámer pred odchodom bol jasný – o desať mesiacov sa sem opäť vrátim. To sa však už nestalo. Možno sa to ešte stane, ale je možné, že už nie. Vždy sa teším z toho, aké dvere Boh pre mňa otvorí a pokúšam sa vidieť a porozumieť, kde ma Duch Svätý vedie, aby som slúžil iným. Taktiež som sa trochu venoval herectvu. Na Umeleckej scéne v Chicagu som bol síce malým hráčom, ale tešilo ma to. Rád som participoval na predstaveniach, kreslil komixy o škorcoch a písal fikciu. Moje kreatívne výstupy sú dnes realizované na internete alebo na stenách môjho domova. Mal som aj také tie klasické role, ktoré človek musí pri zmene pobytu opustiť. Bol som taktiež syn, brat, strýko a priateľ, ale dúfam, že to, že bývam na druhej strane sveta neznamená, že tieto role skončili.

Známa pieseň popisuje Slovensko ako „otčinu, ktorá je krásna ako raj.“ Povedz nám o Slovensku, ktoré si opísal vo svojej knihe.

Myslím si, že Slovensko veľmi zaujímavým spôsobom balancuje medzi moderným a tradičným. V istom zmysle je krajina veľmi dobre vžitá s informačnou dobou a smartfónami vo vreckách každého Slováka. Ale v tej istej dobe sa Slovensko zároveň usiluje udržať a udržiavať i svoje dedičstvo. Možno je to tým, že Slováci boli dlho okupovaní rôznymi veľmocami a cudzími silami, a tak rozumejú hodnote tých vecí, ktoré robia Slovákov Slovákmi a skutočne sa týchto hodnôt a tradícií držia. Pamätám si na kultúrne podujatie v Batizovciach (kniha, s. 180) kde ľudia vystupovali v slovenských krojoch, spievali tradičné pesničky a hrali nevinné hry. Niektoré tie staré tradície mi ako pre outsidera pripadali divné, ale stalo sa aj, že k niektorým som sa prikláňal, pretože vychádzali z pocitov, ktoré máme všetci. Najsilnejšie tradície sú totiž tie, ktoré vznikli z prvkov, ktoré nás robia ľuďmi – smiech, spev, nádej a vzťahy, ktoré sa týkajú všetkých. Na to nepotrebujeme rozumieť cudziemu jazyku.

_Benjamin-02

Čo Ťa u nás najviac prekvapilo?

Bol som prekvapený z veľkej štedrosti ľudí vôkol mňa. Na Slovensku som sa v toľkých domácnostiach cítil byť prijatý. Nevedel som, že „otvorenosť domácnosti“ je takou veľkou súčasťou slovenskej kultúry. V Amerike dostanete pozvánku na večeru od neznámych ľudí zvyčajne vtedy, ak od nás niečo chcú… Pamätám si, že aj na Slovensku som vždy čakal nato, kedy ma niekto pri večeri osloví, alebo kedy povie niečo ako „stavím sa, že Ťa zaujíma, prečo som Ťa pozval na večeru, potrebujeme, aby si pre nás niečo urobil…“ To sa tu ale nikdy nestalo…

Bolo niečo, čo si tu fakt neočakával?

Myslím si, že kdesi v mojej hlave som mal predstavu o tom, aký bude život na Slovensku a ako asi bude vyzerať. Väčšinou som si predstavoval samého seba, ako sedím v malej miestnosti, som tu sám a čítam si knihy, na ktoré som predtým nikdy nemal čas. Zároveň som si predstavoval ako pracujem v krikľavo namaľovaných triedach s deťmi, ktoré mi nie vždy rozumejú. Časť z toho sa stala pravdou. Avšak myslím si, že som si vtedy predstavoval o moc tichší a osamelejší život, aký tu v skutočnosti mám. Zrejme aj moja samota tu má inú formu ako samota, ktorá existovala v mojich predstavách. Fakt, nie som sám. Pracujem s mnohými krásnymi a chápavými ľuďmi a vytvoril som si s nimi priateľské vzťahy. Hoci nie som často osamote, cítim sa byť izolovaný jazykom a kultúrou bariérou. To je pre mňa asi tá najťažšia vec, ktorú som vôbec nepredvídal. A napokon, neplánoval som si na Slovensku nájsť ženu, to priznám bez nátlaku. Bolo to určite to, čo ma prekvapilo najviac.

Ktorým veciam si sa musel prispôsobiť?

Na začiatku som sa musel adaptovať na veľa vecí, ktoré vychádzali už len z rozdielu medzi konzumnou Amerikou a viac rodinne založeným Slovenskom. Bol som vždy zvyknutý, že obchody sú otvorené do neskorých hodín a dokonca aj v nedeľu. To však v Martine neplatilo. Nedeľa je časom pre rodinu, čo mi pripomenulo, že tak nejako to zvyklo byť aj v Amerike v dobe, keď som bol ešte malý. Niekedy v 80-tych rokoch začali byť obchody otvorené stále dlhšie. To všetko prišlo v mene zarábania väčšieho množstva peňazí. Asi najviac síl ma stálo to, že som si musel zvyknúť nato, že som nepochopený alebo mi ľudia prosto nerozumejú. Jazyková bariéra vytvára medzi mnou a ostatkom sveta veľkú stenu. Samozrejme, že v Martine je veľa, veľa anglicky hovoriacich ľudí a veľa Slovákov sa tiež zlepšuje v angličtine. Nebyť týchto aktívnych a konverzácie chtivých ľudí, jazyková bariéra by bola pre mňa veľkou prekážkou.

Máš alebo si mal aj nejaké pochybnosti počas svojej služby na Slovensku? Čo ti najviac pomohlo prekonať vlastné starosti a obavy?

Veľmi silná a prácu či existenciu sťažujúca vec bola aj je túžba po domove. Prichádza akoby vo vlnách a u mňa nastáva takmer pravidelne, po každých približne ôsmich týždňoch. Smútok za domovom sprevádzajú tie isté otázky: „Prečo som vlastne tu? Robím vôbec niečo, čo je dobré? Som naozaj tam, kde ma chce Boh mať? Robím skutočne všetko, čo môžem, aby som slúžil Jemu a blížnym vôkol mňa?

Často, keď sa cítim takto, obraciam sa na ľudí z domova. Oni boli a naďalej sú mojou veľkou oporou, rovnako, ako sú oporou pre moju službu. Obzvlášť vzácni a podporujúci boli moji rodičia a širšia rodina. Zároveň boli vždy pripravení mi pripomenúť, ako veľmi im chýbam. Pastor Bruce z mojej domácej Grace Church ma veľmi podporoval tým, že mi posielal slová povzbudenia, keď som to potreboval najviac.

Za rozhovor ďakuje Hedviga Tkáčová <><

B-Book-cover

The Way You Call Into the Mountain

(Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva)

Knihu si môžete kúpiť v Biblickej škole v Martine alebo objednať prostredníctvom emailu: iveta.chandler@gmail.com

Kniha je napísaná v anglickom jazyku.

Cena: 6€

 

| Objednaj |

468 ad

No Comments

Trackbacks/Pingbacks

  1. PRÁCA LEKTORA – VÝZVA ČÍSLO JEDEN (2/4) - Centrum kresťanského vzdelávania - […] si aj PRVÚ ČASŤ ROZHOVORU s Benjaminom […]
  2. NECHYSTÁM SA ZAMILOVAŤ (3/4) - Centrum kresťanského vzdelávania - […] si aj PRVÚ ČASŤ ROZHOVORU a DRUHÚ ČASŤ ROZHOVORU s Benjaminom […]
  3. THE WAY YOU CALL INTO THE MOUNTAIN (4/4) - Centrum kresťanského vzdelávania - […] si aj PRVÚ | DRUHÚ | TRETIU časť rozhovoru s Benjaminom […]

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *