NECHYSTÁM SA ZAMILOVAŤ (3/4)

Kniha s názvom ´The way you call into the mountain´ (Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva) prichádza na slovenský trh z pera sympatického Američana Benjamina Chandlera, ktorý pracuje ako učiteľ angličtiny a umenia na Evanjelickej spojenej škole v Martine. Netradičný pohľad na slovenskú kultúru, prírodu či srdečnosť Slovákov, ktoré vidí a vníma americký dobrovoľník Benjamin sa v knihe lákavo strieda s jeho vlastným príbehom.

Jeden z tvojich kolegov ťa pred cestou na Slovensko oslovil pomerne osobnou, no o to viac priamou otázkou: „Chystáš sa na Slovensku zamilovať, oženiť a nikdy sa nevrátiť?“ Tvoja odpoveď bola rovnako priama a rozhodná „Nie“. Vyzerá to, že si bol pevne rozhodnutý sa na Slovensku nezamilovať… Verím, že to bolo pevné rozhodnutie, ktoré z času na čas dávame sami sebe… ale…

Hm, myslím, že väčšina ľudí, ktorí sú vo vzťahu chcú v partnerskom vzťahu vidieť aj svojich kamarátov, ktorí zatiaľ takýto vzťah nemajú. Ako som napísal vo svojej knihe, ľudia sa ma často pokúšali zoznámiť s mladými dámami, ktoré poznali a mali radi. Ja som však bol voči týmto myšlienkam úplne imúnny. Mal som svoje vlastné predstavy o type človeka, ktorého som hľadal a moji priatelia a spolupracovníci, nech už to mysleli akokoľvek dobre, sa do tejto mojej predstavy nikdy netrafili. Veď každý máme vlastné predstavy o tom, čo by sme vo vzťahu asi chceli. Takže keď spomenuli, že si na Slovensku určite nájdem životnú partnerku, mal som samozrejme negatívnu reakciu. Myslím, že kdesi vnútri som bol tejto myšlienke otvorený, ale keď s tým vyšli ostatní ľudia, pripadalo mi to v istom zmysle vždy také nútené a banálne.

Napriek tomu, mnohí ľudia dúfali, že Iťa a Ty by ste mohli skončiť spolu…

Pred mojím príchodom na Slovensko mi dve Slovenky z Martina, v jednej peknej reštaurácii na predmestí Chicaga povedali, že poznajú niekoho, kto by bol pre mňa “ideálny”. Bol som vtedy zvedavý a premýšľal som o tom, aký typ človeka ony považovali za vhodného pre mňa. Súčasne som pochyboval o tom, že by mohli skutočne vedieť, aký druh dievčaťa som hľadal… Po mojom príchode na Slovensko ma žiadna z nich netlačila k tomu, aby som sa viac spoznával práve s Iťou. Práve naopak, nechali to celé na mňa.

To, čo mi najviac vŕtalo v hlave bolo viac ako okaté naznačenie týchto Sloveniek, aby som mal „otvorenú myseľ pre romantiku v tej chvíli, ako vkročím na Slovensko.“

Vyzerá to naozaj tak, že pre pár ľudí bolo hľadanie tvojej budúcej manželky ich osobnou misiou ☺. Nebolo práve to tým, čo Ťa nútilo sa touto témou zaoberať viac?

Áno, mnohí ľudia v to dúfali a ja viem, že niektorí z nich svoje dobre mienené rady adresovali najskôr Iti, až potom mne. Myslím si však, že my obaja sme si potrebovali uvedomiť, že byť pár je to, čo každý z nás skutočne chce. Museli sme sa naučiť počúvať svoj vlastný vnútorný hlas a nemyslieť nato, kde a s kým by nás chceli alebo nechceli vidieť ostatní ľudia.

Veľmi sa mi páči kapitola knihy, v ktorej popisuješ proces vzniku a budovania vzťahu s tvojou budúcou manželkou Iťou. Konkrétne ma zaujala tá časť, kedy zažívaš povzbudenia zo strany iných amerických učiteľov v Martine. Boli to povzbudenia amerických manželov a lektorov na ESŠ k rozhodnutiu vstúpiť do vzťahu a pokúsiť sa uplatniť heslo “odvážnemu šťastie praje”. Aké to bolo obdobie?

No, myslím, že som sa už dostal do bodu v mojom živote, kedy som sa už musel prestať „hanbiť“. Zrejme už nastala doba, kedy som sa mal vyjadriť zo svojich pocitov. V minulosti som tento dôležitý krok zmeškal, respektíve, hovoril som o svojich pocitoch ku dievčaťu príliš neskoro. Tentokrát som vedel, že mám menej času. Veď na Slovensku som plánoval pôsobiť len desať mesiacov… Skrátka, teraz som musel konať rýchlo. Po povzbudení od amerických manželov Andrewa a Christiny som sa snažil byť očarujúci tak veľmi, ako to len bolo možné. Dúfal som, že by som si Iťu nakoniec mohol získať. Ale ona bola veľmi odhodlaná vo svojim stoickom postoji a držala si ma „na dĺžku paží“, ako hovoríme u nás doma (pozn. držala si ma od tela). Dnes si myslím, že moje pokusy byť očarujúci zabrali, pretože po týždňoch skúšania pozvať ju na večeru, nakoniec pozvanie na rande prijala.

Svoju manželku si teda napokon predsa našiel na Slovensku! Vzhľadom nato, že vás oboch poznám sa teraz tak trochu usmievam… Povedz nám, v čom ti je Tvoja manželka Iťa dnes najväčšou oporou?

Moja manželka mi je oporou v mnohých ohľadoch. Bol by som bez nej stratený. No azda (na najviac povrchnej úrovni) musím povedať, že práve ona mi pomohla sa orientovať v mojom „slovenskom živote“ – v mnohých situáciách vystupuje ako môj tlmočník, vysvetľuje mi tradície, pomáha s jednoduchšími vecami, akými je napríklad objednávanie lístkov na vlak alebo komunikácia s nie-anglicky hovoriacimi ľuďmi. Z práce mi chodia desiatky e-mailov každý deň a It’a je vždy blízko, aby mi ich pomohla pochopiť, keďže Google prekladač zvykne otočiť rozumnú slovenskú vetu do anglického nezmyslu ☺. Na hlbšej úrovni je mi It’a veľkou podporou v tom, že ma necháva byť mnou. Chápe, keď sa mi cnie za domovom, povzbudzuje ma, keď sa snažím byť kreatívny a je vždy ochotná skúsiť akýkoľvek môj kulinársky experiment, ktorý som práve vymyslel v kuchyni. Má rada moje umenie a chce čítať to, čo napíšem. Cítim sa s ňou v bezpečí, pretože môžem byť sám sebou, vo všetkej mojej nie-Slovensko-sti a ona ma i tak stále miluje.

V knihe ma oslovil spôsob vášho spoločného uvažovania o budúcnosti. Spomínali sme, že to, čo sa v súkromnej oblasti dialo nebolo plánované… „Mala to byť len desaťmesačná misia. Mal som ísť na Slovensko, slúžiť, vnímať výzvy a inšpirovať sa. A potom sa, plný energie a nových nápadov, vrátiť do Chicaga.“ Musela to byť teda obrovská dilema vyberať si medzi životom s milovanou osobou v Tebe ešte stále cudzej krajine a relatívne bezpečným a dobrým životom v Chicagu. Povedz nám o tom viac… 

Uf, bolo to oboje – ľahké i ťažké rozhodnutie. Bolo to jednoduché, pretože to znamenalo, že budem s Iťou, ale bolo to i ťažké, pretože moje rozhodnutie nemalo priniesť len záväzok k osobe, ale aj k práci, krajine a kultúre, ktorá nebola moja. Vo všetkých týchto oblastiach to bolo rozhodnutie na celý môj ďalší život. Opäť som sa pozeral na dvere, ktoré mi Boh otvára… Riaditeľ ESŠ Jozef Sopoliga moju situáciu urobil jasnejšou – dal mi jasne najavo, že chce, aby som zostal učiť na škole, že oceňuje moju prácu a že sa bude snažiť nájsť spôsob, ako na mňa získať financie, aby som mohol byť za svoju prácu aj finančne ohodnotený (Doteraz som bol financovaný prostredníctvom Grace Lutheran Church, poznámka). Po rozhovore s Jozefom mi bolo oveľa jasnejšie, ktorou cestou mám kráčať a ktorými dverami by som mal prejsť.

Za rozhovor ďakuje Hedwiga Tkáčová <><

Prečítajte si aj PRVÚ ČASŤ ROZHOVORU a DRUHÚ ČASŤ ROZHOVORU s Benjaminom Chandlerom.

The Way You Call Into the Mountain

(Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva)

Knihu si môžete kúpiť v Biblickej škole v Martine alebo objednať prostredníctvom emailu: iveta.chandler@gmail.com

Kniha je napísaná v anglickom jazyku.

Cena: 6€

 

| Objednaj |