Náhradní rodičia jej dali lásku a vieru, tú dnes odovzdáva deťom v našej škôlke

Rozhovor s Luckou Letášovou

1. Čo Ti dal rok strávený v EMŠ v Martine?

Keď som končila školu, tak som sa chcela dostať do EMŠ v Martine a s Božou pomocou sa to podarilo. Keďže som bola aktívna v cirkevnom zbore, chcela som v tejto službe pokračovať ďalej a tu som videla príležitosť. Počas uplynulého roku vidím, že mi najviac dáva spätná väzba od detí – keď ich niečo učíme a vidieť, že z toho majú radosť; keď o tom hovoria; pamätajú si to, alebo keď prídu bezpodmienečne objať alebo len vyčarujú úsmev na tvári – pre toto sa oplatí robiť túto prácu.

2. Kedy si sa definitívne rozhodla, že budeš učiteľkou?

Definitívne rozhodnutie bolo tým, keď som nastúpila na vysokú školu. Na strednej škole som mala ešte rôzne mätúce myšlienky, ale čím väčšiu prax som mala s deťmi (v zbore, v domácnosti, na praxi v škole), tým viac ma to uisťovalo, že som sa správne rozhodla. Svoje vtedajšie rozhodnutie doteraz neľutujem.

3. Prečo si sa rozhodla práve pre Evanjelickú materskú školu v Martine?

Po práci v EMŠ v Martine som túžila už dávno; možno povedať, že táto túžba tu bola od začiatku. Boh ma v tej najtajnejšej chvíľke počul a splnil mi toto prianie. Keď som si hľadala zamestnanie (popri službe v zbore, v ktorej som chcela pokračovať), posielala som si rôzne žiadosti o prácu a ponúkli mi rôzne pracovné pozície. V EMŠ v tom čase nebolo voľné miesto. Pán sa však o to postaral a splnil to, čo zasľúbil. Pre Neho nie je nič nemožné. Od samotného začiatku, od mojich prvých modlitieb ma počul a vypočul, Jemu vďaka.

4. Čo Ti táto práca dáva? Čo Ťa na tejto práci teší?

Čas venovaný deťom je ako peniaze, ktoré vložíte do banky a niekoľko násobne sa zúročia. Aj preto sa im snažím naplno odovzdať zvesť, ktorá mi bola od mala podávaná. Som vďačná za možnosť evanjelizovať a hovoriť o evanjeliu našim najmenším. Deti totiž považujem za najúprimnejších poslov Božích, ktorí sa zo všetkým radi podelia… sú také naši (malí misionári).

5. Aké momenty z prostredia EMŠ Ti utkveli v pamäti?

Tak tých krásnych momentov je veľa. Veľmi povzbudivé je napríklad to, keď vás dieťa rozčúli a následne, po niekoľkých minútach, objíme a povie: „Pani učiteľka ja vás mám veľmi rád!“ V tej chvíli sa úplne rozplyniete a zabudnete na hnev, ktorý ste pred chvíľou pociťovali. Alebo keď vám dieťa z úprimného srdiečka povie: „Pani učiteľka, dýchnem na vás, hádajte, čo som jedla.“ Takýchto situácií je veľa a vedia rozčarovať deň aj keď práve nemáte najlepšiu náladu :).

6. Čo Ti na práci v škôlke dá najviac zabrať?

Najviac náročná je organizácia práce a neustále sledovanie času, počítanie detí a pobyt vonku, kde musím byť neustále v strehu. Zabrať mi dá aj rôznorodosť detí a ich osobností. Musím vedieť ísť na každé dieťa iným spôsobom a odhadnúť vopred situáciu, každému sa individuálnejšie venovať aby pocítilo, že je stredobodom vesmíru práve v tej sekunde. Častokrát si dieťa zapamätá len tú sekundu, ktorú som mu venovala, a preto je to veľmi dôležité.

7. Čo Ti najviac pomáha, keď je ťažko? (daj nám nejaký recept)

Definovať kedy mi je ťažko je široký pojem. Ale určite mi vtedy pomáha, keď si sadnem ku čítaniu Biblie, chleba každodenného a ponorím sa do myšlienok a do Písma – do toho, čo je v ňom predkladané. Poprípade dobrá kresťanská kniha, chvála a čas s rodinou… ale keď žijem s Pánom, tak sú všetky prekážky odsunuté, takže aj tých chvíľ, keď mi je ťažko je málo.

8. Viedli Ťa ku kresťanstvu a k viere aj doma?

Áno ku kresťanstvu som bola od mala vedená cez rôzne besiedky, tábory, akcie v zbore a neskôr aj prostredníctvom konfirmácie… Dokonca sme mávali po večeroch aj biblické hodiny a mohli sme sa rodičov pýtať na rôzne otázky, ktorým sme nerozumeli alebo sme si zaspievali nejaké kresťanské piesne.

9. Vyrastala si v profesionálnej náhradnej rodine. Čo si myslíš o tejto forme pomoci deťom?

Ja osobne som vďačná zato, že niečo také vzniklo a že sa aj na Slovensku podporila myšlienka zachovania rodiny, v ktorej by dieťa malo najprirodzenejšie podmienky. Hoci pre dieťa to nie sú jeho vlastní rodiča, myslím si, že platí, že nie je matkou tá žena, ktorá dieťa porodí, ale tá, čo ho vychováva. Toto bolo aj moje heslo a platí až dodnes. Pre dospelých (pre rodičov) je táto forma určite o mnohom obetovaní a dávaní.  Z pohľadu dieťaťa som rada, že niečo takéto vzniklo. Táto forma starostlivosti podľa mňa môže veľa dať obom stranám.

10. Zaujíma ma, či sa zvykne zmeniť prístup ľudí k Tebe potom, ako zistia, že si vyrastala v profesionálnej rodine?

Je rozdiel medzi ľuďmi a ľuďmi. Určite je to citeľné – niektorí sa boja a radšej sa nepýtajú, iní zasa posudzujú a kritizujú, alebo si v ich očiach nesiem „nálepku“ dieťaťa z detského domova. Sú však i takí ľudia, ktorí sa snažia pochopiť moju situáciu a vcítiť sa; berú ma takú aká som. Keď som bola menšia, viac som pociťovala od rovesníkov, že som iná. Ale čím som staršia, tým viac som začlenená do života a fungujem ako ostatní.

11. Je niečo (nejaký princíp, hodnota), čo ťa naučili doma a čo učíš aj deti v evanjelickej škôlke, kde dnes pracuješ?

V náhradnej rodine ma naučili mnoho princípov a hodnôt. V prvom rade však vážiť si veci a nebrať všetko ako samozrejmosť (napríklad v tom, že zjem to, čo mám na tanieri, lebo iné deti hladujú; slušne sa správať; pozdraviť; poďakovať; poprosiť; ospravedlniť sa; priznať si chybu; ďakovať za každú jednu vec, ktorú prijímam; pristupovať ku povinnostiam zodpovedne; …) Nič nie je len tak; len Božou milosťou máme to, čo máme :).

12. Po čom v živote dnes najviac túžiš?

V súčasnosti najviac túžim po budúcom partnerovi, rodine, deťoch ale aj po tom, čo sa píše v Písme: ´Hľadať najprv kráľovstvo nebeské´ (a ostatné vám bude pridané; Mt 5,7). Verím, že aj o toto sa Pán postará ako sa staral doteraz.

13. Kým je pre Teba Boh?

Pre mňa je Boh veľká autorita, otec, priateľ, ochranca, rodina a celý môj život. Je začiatok i koniec, je mojím Stvoriteľom a niečím neopísateľným a krásnym čo sa nedá ani slovami povedať. Som Jeho kráľovské dieťa a som pevne ukrytá v Jeho náručí a už nikdy nechcem ísť späť. Veď „tí, čo sa spoliehajú na Hospodina sú ako vrch Sion: Nepohne sa, trvá naveky“ (Žalm: 125,1).