Pages Navigation Menu

Peter Petrovič, učiteľ EMŠ v Martine – Časť 1.

Peter Petrovič, učiteľ EMŠ v Martine – Časť 1.

Čo som sa naučil po boku skúsených učiteľov v Anglicku

V mladosti odišiel do Veľkej Británie, kde pracoval ako Au-Pair. „Klasický“ začiatok mnohých mladých ľudí v deväťdesiatych rokoch pokračoval štúdiom na Strednej pedagogickej škole v Londýne. Peter Petrovič študoval svoju druhú strednú školu a súčasne pracoval v materskej škole, kde si zamiloval prácu s deťmi. Veľmi prirodzene a spontánne preto prišlo rozhodnutie pokračovať v štúdiu na jednej z najlepších pedagogických vysokých škôl na svete. Ako absolvent a špeciálny pedagóg pracoval v rôznych predškolských zariadeniach v Londýne, vrátane chudobných anglických štvrtí…

Pridajte sa do rozhovoru o Anglicku, štúdiu za hranicami, o hľadaní uplatnenia a zaujímavých zisteniach učiteľa, ktoré píše každodenný život.

PetoPetrovic

Po štúdiu na gymnáziu vo Vrútkach si chcel ísť študovať na vysokú školu. Lákala ťa geografia a ekológia. Nevzali ťa. Povedzme, že deväťdesiate roky neboli najjednoduchšie… Na tomto zdanlivom neúspechu sa zrodila myšlienka, ktorej sa držali mnohí mladí tých čias – za prácou sa cestovalo do zahraničia. Anglicko bolo častou destináciou…

Áno, po gymnáziu som chcel ísť študovať na pedagogickú univerzitu do Nitry. Žiaľ, záujem o odbor geografia a ekológia bol veľmi veľký a dostať sa na vysokú školu v druhej polovici 90. rokov nebolo vôbec jednoduché. Hlásilo sa tam vtedy 500 uchádzačov, z ktorých prijali iba 50. Po tomto neúspechu som vykonával rôzne príležitostné práce na Slovensku, ale aj v rakúskej Viedni. Neskôr som sa dozvedel o agentúre Mobile College, ktorá sprostredkúvala pracovné a študijné pobyty v zahraničí. Majiteľkou bola vtedy moja bývala triedna pani učiteľka zo základnej školy, tak som ju hneď kontaktoval. Trvalo pár mesiacov, kým sme skompletizovali všetky papiere, potrebné na vycestovanie. Najprv som strávil nejaký čas v belgickom Bruseli a potom som sa presunul do Veľkej Británie. Vycestovanie do Británie sa skomplikovalo, pretože Británia nastolila pre občanov Slovenskej republiky vízovú povinnosť. Musel som si vybaviť pozývací list a ísť na pohovor na Britskú ambasádu do Bratislavy. Našťastie všetko dobre dopadlo, dostal som víza a nová kapitola môjho života mohla začať.

 

Vo Veľkej Británii si na začiatku pracoval ako Au-Pair. Bola táto práca začiatkom tvojho uvažovania o práci s deťmi?

Viacmenej áno. Ale s Au-pairskými vízami nám nebolo dovolené vykonávať v Anglicku inú prácu ako je Au-pair. O pedagogickej práci s deťmi v škole, alebo inej práci som mohol iba snívať. Preto som Anglicko na prelome roku 2003 a 2004 opustil a cestoval som po Španielsku a Kanárskych ostrovoch. Situácia sa zmenila až v máji 2004, kedy Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Pre mňa to bol podnet pre opätovný návrat do Anglicka.

 

SAM_0821

V Londýne si sa rozhodol pre štúdium na Strednej pedagogickej škole. Bola to už tvoja druhá stredná škola. Čo ti dala?

Áno, po príchode do Anglicka sa mi podarilo zamestnať sa vo vynikajúcej materskej škole v jednej z najchudobnejších štvrtí Londýna – Hackney. Môj nový zamestnávateľ mi ponúkol štúdium na strednej škole – Hackney Community College a tú mi dokonca zaplatil. Študoval som popri zamestnaní a školu som po dvoch rokoch úspešne ukončil. Tento typ štúdia bol určený pre pedagogických pracovníkov, ktorí si chceli rozšíriť vedomosti v oblasti predprimárneho vzdelávania a oboznámiť sa s Britskými predškolskými učebnými osnovami (niečo ako slovenský ISCED). Škola študentov hodnotila formou tradičných skúšok, ale aj pozorovaním študentov pri ich práci s deťmi priamo na pracovisku. Tu som sa po prvýkrát stretol s pedagógmi, ktorí sa správali k študentom trochu inak, ako som bol zvyknutý z postkomunistického Slovenska (i keď musím priznať, že na gymnáziu sme mali pár podobných profesorov).

 

Buďme konkrétni. Čo ťa na prístupe pedagógov oslovovalo najviac?

Vzťah profesora k študentovi v Anglicku je priateľský, vyučovalo sa formou dialógu, kde nerozpráva iba profesor, ale svoj priestor dostanú i študenti. Každý mal nárok na svoj názor, mohol priniesť niečo nové. Študenti z iných krajín sa mohli podeliť o svoje skúsenosti z domova, predložiť ostatným ich systém vzdelávania, porovnávalo sa, čo funguje a čo nie. Aj pri pozorovaní na pracovisku sa skúšajúci správal uvoľnene, čo sa samozrejme odzrkadlilo na mojom výkone aj na atmosfére v triede (prítomných deťoch). Ohodnotený som nebol iba známkou, ale profesor si našiel čas na slovnú spätnú väzbu, ktorá nebola iba negatívna (na čo som, žiaľ, bol zvyknutý zo Slovenska (nevieš to? päťka! doučiť sa!). Spätná väzba tu mala konštruktívny charakter. Profesor ma oboznámil s tým čo sa mu na mojej hodine (aktivite) páčilo, čo by som mohol urobiť ešte lepšie, aké vhodné pomôcky by som mohol využiť v budúcnosti, atď.

 

SAM_0855

Študoval si, pracoval v materskej škole. Bol čas aj na súkromie – rodinu či priateľov?

Ale áno. I keď som pracoval a študoval, vždy som si našiel čas na oddych a aj zábavu. Veľmi rád mám hudbu a umenie a Londýn je od nepamäti centrom hudby a galérií, s množstvom koncertov, vernisáží a iných kultúrnych podujatí. Takže vždy keď bol voľný čas, vyrazili sme s kamarátmi do ulíc veľkomesta. Videl som tu nespočetné množstvo koncertov, Londýnske jazzové dni, festivaly, výstavy, čítania poézie… Londýn je taktiež multikultúrne mesto, kde je skvelý mix kultúr, množstvo ľudí z rozličných krajín, množstvo reštaurácií s vynikajúcim jedlom z rôznych kútov sveta.

Rok 2007 bol čo sa súkromia týka prelomový, pretože za mnou do Londýna prišla a presťahovala sa moja priateľka (teraz už manželka), ktorá doštudovala vysokú školu na Slovensku. Ako pedagóg som mal počas roka dosť voľna a tento čas sme spolu využívali na cestovanie, či už po Anglicku alebo po zahraničí.

 

Po strednej škole v Anglicku nasledoval bakalársky program na pedagogickej fakulte University College London (Institute of Education) – jednej z najlepších pedagogických škôl na svete. Tomu sa povie pekný úspech!

Áno, túto možnosť som mal vďaka môjmu zamestnávateľovi. Škola bola založená v roku 1902 ako pedagogická fakulta. V dnešnej dobe je popredná svetová univerzita pre vzdelávanie, aplikované spoločenské vedy a sociálny výskum. História a súčastná misia tejto školy je zakorenená v záväzku k pravde, kritickému mysleniu a k sociálnej spravodlivosti. Fakulta verí, že vzdelanie je v dnešnej dobe nesmierne dôležité, pretože umožňuje jednotlivcom viesť plnohodnotný život a pomáha budovať spravodlivú, súdržnú a prosperujúcu spoločnosť.

Škola uskutočňuje vynikajúce výskumy národného, ale aj medzinárodného charakteru. Spolupracuje s viac ako 100 krajinami sveta a ich výskum formuje politiku na všetkých kontinentoch – v oblasti verejnej moci, medzinárodných a národných agentúr, charitatívnych organizácií a súkromného sektora. Ich stratégia internacionalizácie ich zaväzuje k výskumu, ktorý má globálnu perspektívu a prináša vzájomný prospech. Spolu so svojimi partnermi sa univerzita snaží nájsť spôsoby, ako znížiť globálne nerovnosti prostredníctvom vzdelávania a podporujú medzinárodnú orientáciu ako v študentoch, tak aj v ich zamestnancoch. Fakulta je taktiež zakladajúcim členom Medzinárodnej siete vzdelávacích inštitúcií (International Network of Educational Institutions). K ich hlavným projektom patria mimo iných aj: Zachráňme deti v Indii (Save the Children Project in India), Zastavme násilie voči dievčatám v školách (Stop Violence Against Girls in School – projekt v Keni, Ghane a Mozambiku), Podpora a posilnenie učiteľov v Pakistane (Supporting and empowering teachers in Pakistan). Ďalej pracovali na reformách školských osnov v Mexiku a Kazachstane; školili pedagogických pracovníkov v Kolumbii, Egypte, Brazílii a Singapure; spolupracovali s univerzitami v Palestíne a Saudskej Arábií.

 

DSC_0063

Svoje vedomosti z oblasti pedagogiky si po bakalárskom programe rozširoval aj počas magisterského štúdia, kde si študoval špeciálnu pedagogiku a nadobudol kvalifikáciu špeciálneho pedagóga. Čo vlastne znamená integrovaná edukácia? Aké povinnosti má škôlka alebo škola, ktorá poskytuje tento typ vzdelávania?

V Anglicku je väčšina škôl integrovaných. To znamená, že sú v nich zaradené deti s rôznymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Môžu to byť deti s rôznymi druhmi a stupňami postihnutia, či už telesným, sluchovým, mentálnym postihnutím, deti s autizmom alebo Downovým syndrómom. Ak sa v Anglicku rozhodne rodič takéhoto dieťaťa pre konkrétnu školu, škola ho nesmie odmietnuť. Práve naopak, musí preň vytvoriť podmienky a zabezpečiť všetko potrebné k jeho zdravému rastu. Napríklad ak dieťa používa invalidný vozík, škola by sa musela stať bezbariérovou. Ak sú v škole deti s autizmom, musia sa mu taktiež vytvoriť špeciálne podmienky. Akonáhle je dieťa riadne diagnostikované, dostáva takzvaný ‚statement‘ (vyhlásenie alebo rozhodnutie) a s tým aj pomoc od štátu. Deti majú v školách asistenta, ktorý je s nimi počas celého dňa a pomáha mu pri vyučovaní a aktivitách. Takéto dieťa ma samostatný vzdelávací plán, ktorého efektivita sa prehodnocuje na špeciálnych stretnutiach (obyčajne každé 2-3 mesiace). Na týchto stretnutiach sú prítomní rodičia,  učitelia, lekári, psychológovia, asistenti a iné osoby, ktoré sa podieľajú na výchove a vzdelávaní dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

 

V rámci integrovaného typu vzdelávania sú v školách teda zdravé deti aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ako vidíš a hodnotíš spoločnú výchovu týchto dvoch, na pohľad rozdielnych skupín?

Integrované školy alebo triedy ponúkajú množstvo výhod deťom so špeciálnymi potrebami, rovnako ako aj deťom bez postihnutia. Deti, ktoré navštevujú integrované školy si rozvíjajú pozitívne vnímanie a porozumenie seba a ostatných a učia sa oceniť rozmanitosť. Keď sa deti s rôznymi schopnosťami a kultúrami učia a hrajú spoločne, naučia sa navzájom rešpektovať  a porozumenieť si. Študenti bez postihnutia môžu slúžiť ako pozitívny vzor  a ponúknu deťom prijatie, toleranciu, trpezlivosť a priateľstvo. Množstvo výskumov taktiež dokázalo, že deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami zaradené do bežných tried dosiahli lepšie výsledky v porovnaní s deťmi v ne-integrovaných triedach.

 

Po tvojom úspešnom ukončení štúdia si pracoval ako pedagóg v rôznych predškolských zariadeniach v Londýne. Spomínal si školy v chudobných štvrtiach Anglicka…

Áno, pracoval som vo štvrtiach s najvyššiou mierou deprivácie a chudoby v Londýne a celom Anglicku, ako sú napríklad Hackney a Tower Hamlets. V týchto štvrtiach žijú prevažne sociálno-znevýhodnené rodiny. Deti z týchto rodín nemajú takú istú príležitosť na vzdelanie, ako napríklad deti z iných (bohatších) štvrtí, hlavne v dôsledku socio-kultúrnych podmienok, alebo prostredia, v ktorom žijú. Populácia v týchto štvrtiach je etnicky veľmi rôznorodá a zahŕňa množstvo kultúr a náboženstiev. Práve v chudobnejších škôlkach som zistil, že tieto deti si viac vážia napríklad hračky, s ktorými sa hrali a prostredie, v ktorom mohli tráviť čas. Taktiež rodičia boli vďační za možnosť vzdelávania ich detí. Stretol som sa tak isto s deťmi, ktoré pochádzali z rodín postihnutých drogovou, alebo inou závislosťou.

 

SAM_0878

Na mnohých miestach a v mnohých školských zariadeniach si popri štúdiu pracoval nie preto, že si neobsedel na jednom mieste. Dôvod je oveľa viac prekvapivý…

To je pravda. Keď som dokončil bakalárske štúdium na vysokej škole, zamestnávateľ, ktorý mi túto školu zaplatil, nemal pre mňa vhodnú pozíciu, do ktorej by ma mohli preložiť. Táto škôlka s detským centrom bola naozaj úžasná a zamestnanci z nej odchádzali iba keď išli do dôchodku. Ja, aj zamestnávateľ sme boli veľmi smutní, keď som sa rozhodol odísť, ale rešpektovali moje rozhodnutie. Vedeli, že to bude pre mňa lepšie, nielen po finančnej stránke, ale aj k načerpaniu nových skúseností. Pracoval som u nich ako asistent pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Presunul som sa do inej škôlky, kde som pracoval ako vychovávateľ po boku skusených učiteľov.

 

 

Tu sa mi núka otázka, aké vzdelanie je teda v Anglicku potrebné, aby si robil učiteľa?

Na to, aby ste mohli vykonávať povolanie učiteľa v Anglicku nestačí prvý, ani druhý stupeň vysokoškolského vzdelania a už vôbec nie stredná pedagogická škola. To sa týka aj práce v materskej a základnej škole (výnimkou sú súkromné školy). Učiteľom sa môže stať len ten, kto vyštuduje prvý stupeň vysokoškolského vzdelania a potom si urobí tzv. „teacher training“ alebo „PGCE“ (Postgraduate Certificate in Education). To by sa dalo prirovnať k slovenskému pedagogickému minimu. Štúdium trvá rok a je to niečo ako stáž, alebo prax v školskom zariadení, popri ktorej sa chodí aj na univerzitu. Študent dostane svojho mentora/inštruktora na pracovisku (väčšinou skusený učiteľ alebo učiteľka), ktorý mu pomáha so štúdiom a s vykonávaním praxe.


Za rozhovor ďakuje Hedwi Tkáčová <><


| prečítajte si aj 2. časť rozhovoru s pánom učiteľom na EMŠ Petrom Petrovičom |
468 ad

No Comments

Trackbacks/Pingbacks

  1. Peter Petrovič, učiteľ EMŠ v Martine – Časť 2. – Centrum kresťanského vzdelávania - […] prečítajte si aj 1. časť rozhovoru s pánom učiteľom na EMŠ Petrom Petrovičom […]

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *