Prežitá bolesť ľudí spája

Smrť je prirodzenou súčasťou života. Kto sa narodí, musí raz zomrieť. Táto teória je však omnoho viac citeľná a bolestivá vo chvíli, keď smrť zaklope aj na naše dvere; keď sme konfrontovaní s odchodom blízkej osoby. Vtedy strácame slová… vzali nám ich naše slzy.

Napriek veľkej bolesti zo straty blízkej a milovanej osoby vidíme vôkol seba tých, ktorí nás majú radi a chcú nám pomôcť. Akosi vnímame, že nie sú celkom “vo svojej koži”, cítia sa neistí, zmätení, boja sa povedať niečo “navyše”. Často je to tak, že ľudia nám nedokážu pomôcť nie preto, že nechcú, ale preto, že nevedia, ako to urobiť. Pomocou vám môže byť podporná skupinka, v ktorej sa budete stretávať s tými, ktorí tiež prežili stratu blízkeho. Bojovať nasilu osamote nie je hrdinstvo. Ľudia, ktorí prešli tým, čím prechádzate vy, dokážu pochopiť hĺbku bolesti a poskytnúť podporu. Pomôžu Vám uvedomiť si, čo cítite a prežívate a dozviete sa, čo môže v procese smútenia pomôcť. Veď ten, kto prežil smrť blízkeho človeka, vie pochopiť, čo táto strata do života skutočne prináša. Prežitá bolesť ľudí spája.

Nato, aby sa sme náš príbeh straty a smútku za blízkou osobou uniesli, vznikla na pôde Centra kresťanského vzdelávania SLZA – program, zameraný na službu sprevádzania v smútku a žiali. Táto služba je službou vypočutia, umožňujúcou trpiacim podeliť sa o svoju bolesť zo straty milovanej osoby a urobiť tak bez strachu a sklamania z toho, že budú posudzovaní, odsudzovaní a vystavovaní kritike alebo neželaným radám zo strany sprevádzajúceho. Aj preto sú mottom služby verše z 2M 3:1-5, kde Boh hovorí Mojžišovi, aby si vyzul obuv z nôh, pretože miesto, na ktorom stojí, je posvätná pôda. Príbeh trpiaceho človeka, v ktorom sa dokáže sprevádzajúcemu otvoriť, je práve takouto posvätnou pôdou, a preto musí byť zachovaný v diskrétnosti a dôvere a ak je to žiadané, vložený do vzájomnej modlitby sprevádzajúceho a sprevádzaného.

Podstata služby sprevádzania

Koncept tejto služby vznikol v Anglicku v roku 1953. Reverend Chad Varah zorganizoval stretnutie ľudí v pastorálnej núdzi s laikmi, ochotnými ich s empatiou a pochopením vypočuť. Okamžite zaznamenal pozitívnu odozvu na obidvoch stranách. Týchto laikov, dobrovoľníkov, odvtedy nazýval „Befrienders“ (sprevádzajúci). Z prvého centra v Londýne vznikla v roku 1966 medzinárodná sieť „Befrienders International“, podporujúca vznik centier po celom svete. V roku 2001 už existovalo 361 centier v 41 krajinách sveta. Ukazuje sa, že v partnerských krajinách je táto problematika stále aktuálna a je dobré sa ňou zapodievať, pretože bráni pozitívnemu nastaveniu európskeho spoločenstva. Služba pomoci v žiali je aj preto všade dobrovoľníckou službou poskytovanou záujemcom bezplatne.

Podporné skupiny pre smútiacich

Na Slovensku je jej priekopníčkou evanjelická farárka Natália Kacianová, ktorá službu sprevádzania vo forme podporných skupiniek pre smútiacich začala realizovať na pôde Evanjelického cirkevného zboru v Martine v roku 2009. Natália je zakladateľkou a koordinátorkou služby sprevádzania a dodnes vedie podporné skupinky pre smútiacich v Martine.

Už počas podporných skupiniek v cirkevnom zbore v Martine videla Natália ako hlavnú úlohu podpornej skupinky „inšpiráciu človeka k boju so žiaľom a k tomu, aby ho dokázal prejaviť, zdieľať a nájsť jeho miesto v príbehu svojho života.” Uvedomovala si, že hoci ľudia od podporných skupiniek očakávali oveľa viac, bolo dôležité im pripomínať, že podporná skupinka smútiaceho od žiaľu neoslobodí úplne. „Skupinová pomoc spočíva iba v poskytnutí podpory a nádeje, nie rád a receptov, ako sa žiaľu čo najrýchlejšie zbaviť.“ Aj preto je obsah jednotlivých stretnutí navrhnutý tak, aby sa od zdieľania smútku a bolesti postupne prešlo k podnetom, ktoré nám umožňujú stratu prijať.

O túto formu pomoci iným bol od jej počiatku veľký záujem. To Natáliu následne podnietilo k realizácii študijného program s názvom “slza”. Štúdium služby sprevádzania prebiehalo na pôde Biblickej školy v Martine (dnes Centrum kresťanského vzdelávania, pozn.) od roku 2008.

SLZA – študijný program o pomoci smútiacim

Neakreditovaná forma štúdia oslovovala záujemcov, ktorí sa sami vyrovnávali s bolestivou stratou svojich blízkych, ľudí z praxe, ktorí sa s umieraním a smútením stretávali vďaka svojej práci a službe a celý rad dobrovoľníkov, ktorí mali záujem získať vedomosti a zručnosti v oblasti sprevádzania. Dvojsemestrálne štúdium prebiehalo jedenkrát v mesiaci počas víkendu. V rámci štúdia zažili účastníci aj niekoľkodňové sústredenie, spojené s návštevou hospicu. Forma štúdia bola výlučne zážitková. Po jeho absolvovaní získali účastníci nielen množstvo vedomostí, ale aj prakticky overených skúseností. Milou súčasťou štúdia bola j záverečný certifikát, ktorý potvrdil absolvovanie štúdia v rozsahu 102 vyučovacích hodín v oblasti sprevádzania ťažko chorých, zomierajúcich a smútiacich.

Symbolika pomoci

Ľudia sa často podvedome vyhýbajú tým, ktorí smútia. Veria, že potrebujú a chcú byť sami. K tomuto presvedčeniu ich vedie vlastný strach zo stretnutia. Nie sú pripravení o smrti hovoriť, nevedia, ako sa majú správať, čo povedať, ako sa tváriť… Služba sprevádzania na tieto pocity nezabúda. Predstavuje však aktívny a praktický tréning, ako sa s negatívnymi pocitmi a strachom zo zlyhania vysporiadať. Všade vo svete stojí na zásade aktívnej a ochotnej pomoci, ktorá reaguje na potreby trpiaceho človeka, a umožňuje mu hovoriť o svojom strachu a samote bez toho, aby sa cítil inou osobou (áno, aj nami) posudzovaný a odsudzovaný. Aj vďaka týmto atribútom má služba sprevádzania svoje nesmierne využitie aj v cirkvi a na pôde cirkevných zborov a spoločenstiev. Do veľkej miery to symbolizuje to aj jej logo, na ktorom sa nachádza voda, ruky, klasy a oblúk.

Voda symbolizuje krst, ktorým sme povolaní k službe. Ruky symbolizujú vzájomnosť, dôveru, ochotu spolu-niesť utrpenie iného a súcit. Klasy sú symbolom Večere Pánovej, odpustenia, rovnako ako aj možnosti duchovného rastu. Oblúk symbolizuje tradičné kostolné okná a poukazuje na to, že táto služba sa deje predovšetkým v cirkvi a je cirkvou zastrešovaná.

Pripravení pomáhať iným

Smrť, pokiaľ sa nás osobne nedotýka, v bežnom živote priveľmi neriešime. So záujmom si prečítame spoločenskú rubriku o tom, kto a v akom veku odišiel alebo posmutnieme pri večerných, často tragických správach v televízii. Dramatické pocity nachvíľu rozvibrujú naše vnútro a vzápätí s novými informáciami a vlastnými problémami vyblednú. Vyšumia, upadnú do zabudnutia… Tento zákon života platí pre všetkých, hoci ho tvoria vždy iné príbehy.

Aby sme pri stretnutí s trpiacimi obstáli ako bratia a sestry, ktorí chcú spolu-niesť ich bolesť, potrebujeme urobiť viac, ako povedať „správne slová“. Potrebujeme byť pripravení pomáhať iným aj v situáciách, ktoré nám berú slová… a z ktorých máme strach. Kiež je nám príkladom Pán Ježiš, ktorý prichádza ako Spasiteľ a ktorý lieči rany spôsobené hriechom. Kristus nás učí, že aj prežitá bolesť a ochota niesť utrpenie s blížnym ľudí spája. V evanjeliu nachádzame Ježišov postoj voči trpiacemu Šimonovi (uzdravuje Šimonovej svokru), voči zhrbenej žene, voči slepému od narodenia alebo sestrám Márii a Marte, ktoré plačú za zosnulým bratom. Ježiš prichádza ako Vykupiteľ, ktorý nás vykupuje z otroctva – smrti aj neúnosného žiaľu. Bojujme preto bok po boku o nádej, že sa raz váš brat a sestra bude cítiť lepšie!

Natália Kacianová, Hedwiga Tkáčová <><