Tábory počas komunizmu

MILAN BRUNCKO (príbeh, ktorý písal sám život)

Na tábory mojej mladosti si rád spomínam, lebo to boli udalosti, počas ktorých sme zažívali obrovské požehnanie. Mnohé veci sme nemohli zabezpečiť vo vlastnej sile, napríklad svoju bezpečnosť a ochranu. Všetko sa muselo diať tajne…

Čo sme mohli, to sme zodpovedne urobili, ale v mnohom sme sa museli spoľahnúť na Pána Boha. Stretnutia a tábory prebiehali v utajení, najčastejšie vo voľnej prírode. Takmer vždy sme boli odkázaní na dobré počasie, jednoducho sme sa nemali kde skryť. Počas prázdnin sme sa zúčastňovali na táboroch na viacerých miestach. Jeden sme urobili na Orave, potom v Kálnici u Budajov, a taktiež aj na východnom Slovensku. Na táboroch som sa začal zúčastňovať od svojich 15 rokov. Pán mi dal tú milosť, že som ako devätnásťročný v Neho uveril. Na Kálnicu si spomínam ako na miesto svojho druhého narodenia. Nebolo jednoduché v bojových podmienkach zabezpečiť stravu pre päťdesiat až sto ľudí. Museli sme nájsť vhodné miesto, kde nebudeme všetkým na očiach, aby sme zbytočne nedráždili, nevzbudili podozrenie. Naozaj sme zápasili o to, kde nájsť vhodné miesto na tábor. Využívali sme kempy, chaty, ale aj rodinné domy.

Spomínam si na tábor v kempe v Oraviciach na Orave. Témy a prednášky sme mali v horách, preto dôležité bolo aj počasie. Začínal tábor a lialo. Stáli sme pod balkónmi chaty pred reštauráciou a rozmýšľali, čo ideme robiť. A tak som navrhol: „Viete čo? Poďme sa modliť.“ Dali sme sa do kruhu asi dvadsiati a začali sa modliť. Po našich modlitbách, ktoré trvali niekoľko minút, prestalo pršať. Celý týždeň nespadla ani jediná kvapka. Keď sme na konci tábora zbalili posledný stan, rozpršalo sa. Bol to úžasný zázrak. Bolo to práve v Oraviciach, boli sme na téme vysoko v horách a do kempu nás prišla hľadať teta, sestra mojej mamy. Došla do pionierskeho tábora s otázkou: „Kde ich nájdem?“ Pionieri v tábore boli práve nastúpení na svoj pioniersky sľub. Ostala stáť v tábore, pretože nás počula spievať naše známe piesne, akoby tesne nad svojou hlavou. Bola tam úžasná počuteľnosť. Deti v pionierskom tábore ostali ticho a počúvali naše piesne. Museli prerušiť aj pioniersky sľub.

Ocitli sme sa aj v zložitých situáciách, keď sme boli prezradení a zdokumentovaní. Po skončení jedného tábora niektorých predvolali na VB (políciu) a vyšetrovali ich za nepovolenú akciu. Bolo to ozaj nepríjemné, ale s tým sme nemohli nič robiť. Boli sme vďační za starších veriacich, ktorí stáli za nami. Veľkým povzbudením pre nás mladých bolo, že niekedy medzi nás prišiel aj niektorý brat farár. Veľa pre nás znamenalo, že medzi nás prichádzali stále noví mladí ľudia a videli sme ich zmenené životy. V tom čase na tábory nechodili len mladí, ale aj stredná generácia, čo bolo obohacujúce. Naším zámerom bolo mať spoločenstvo a čo najviac tém. Išlo nám o to, aby sme využili čas, ktorý sme mali. Veľa nám to dalo a aj mne osobne.

Tábory boli nielen pre mňa významnou životu skúsenosťou. Som vďačný za požehnaný čas, keď nás Pán Boh učil spoľahnúť na Neho a byť závislými od Neho. Je to skúsenosť, ktorá mi ostane navždy a nik mi ju nevezme.

(prevzaté z časopisu Evanjelický východ, august 2014)
Fotografie k článku sú ilustračné z mnohých ďalších táborov, ktoré už nemuseli byť tajné .