Letná škola v Japonsku

Sen sa stal skutočnosťou

Ázia bola a stále je pre mňa výzvou, snom a túžbou. Moji rovesníci chceli ísť do Ameriky, ale mňa to vždy ťahalo na východ. Keď som sa v marci dozvedela, že organizácia LEAF ponúka štipendium na letnú školu v Karuizawe v Japonsku neváhala som. Vyplnila som prihlášku, napísala som esej a odoslala. Postúpila som do užšieho výberu a čakal ma Skype rozhovor so zástupcami spomínanej organizácie.

So stiahnutým žalúdkom som im odpovedala na otázky, ktoré sa týkali mojej prihlášky, školy a mimoškolských aktivít. Keďže som sa okrem letnej školy v Japonsku hlásila aj tie v USA opýtali sa ma kam by som chcela ísť radšej. Odpovedala som hneď, bez rozmýšľania. Japonsko. Práve odtiaľ mi o pár dní neskôr prišiel mail. Ďalšie kolo, ďalší rozhovor cez Skype, tento raz o šiestej ráno. Odpovedala som na podobné otázky, ale po anglicky a po pár minútach ma počiatočná nervozita opustila. Už vtedy to pre mňa bol úspech a preto sa mi ťažko verilo tomu čo som si prečítala začiatkom apríla v maily. Bola som prijatá a stala som sa jednou z 80 študentov z 23 krajín. Splnil sa mi sen, dostala možnosť tam ísť a vďaka ochotným ľuďom a organizáciám som 17.júla neodlietala sama, ale s Viktorom z Bratislavy.

Pred samotným odletom do krajiny vychádzajúceho slnka ma čakalo niekoľko úloh, ktoré mi mali pomôcť pripraviť sa. Trošku ma vystrašili, ale zároveň nabudili, pretože som sa začiatku letnej školy nevedela dočkať. Samotných 14 dní v Japonsku ubehlo ako voda a ja som si ani neuvedomila, že tam som dlhšie než pár dní a už som odlietala späť. Dni, ktoré sa začínali o pol ôsmej raňajkami a končili sa o štvrť na jedenásť večierkou mi dali naozaj veľa. Dopoludňajšie hodiny ako matematika, biológia a história možno znejú nudne a nezáživne ale to rozhodne nebol prípad v ISAK summer school. Každá hodina viedla k záverečnému projektu, na ktorom sme pracovali v malých skupinkách a prípravou naň nám boli aktivity alebo výklady učiteľov.

Zatiaľ čo na biológii sme navrhovali dokonalé antibiotiká, na histórii sme preberali ekonomiku (ázijských) krajín a na matematike sme prerábali dilemu dvoch väzňov. Ranná hodina, ktorá nie je veľmi bežná, ale stala sa mojou obľúbenou, bola rozhodne INP(International Negotiation Preparation). Počas 60 minút sme sa zaoberali problémom, ktorý nastal v Somálsku s pirátmi. INP mi veľmi pripomínalo model spojených národov a práve tým to bolo zaujímavé. Popoludnie pokračovalo s netradičnými hodinami, ktorými boli líderstvo, divadlo a programovanie(asi jediná hodina, ktorá bola plne taká akú si ju predstavujete 😀

Všetci študenti sme očakávali, že sa naučíme ako sa zachovať v konkrétnych situáciách a ako by ich správny líder riešil. O tomto tie hodiny neboli. Za dva týždne sme sa naučili, že náš život je naozaj náš, máme právo sa rozhodnúť čomu sa chceme venovať, v čom sa chceme zlepšovať a že vždy, keď sa dostaneme do úzkych máme tri možnosti – úplne sa vzdať a označiť snaženie za nezmyselné, obviniť niekoho alebo niečo za náš neúspech alebo sa jednoducho poučiť a skúsiť to zas. Neučili sme sa to ako poučku, ktorú nám učiteľ diktoval, ale sami sme si to uvedomili pri aktivitách ako žonglovanie (kde sme začínali s jednou loptičkou, potom s dvomi a niektorí sa za dva týždne dopracovali k trom) alebo skákanie celej skupinky cez švihadlo. Divadlo bolo oddychom a prejavením skrytých pocitov pri tancovaní a improvizácii.

Najlepšou časťou bol kruh komplimentov, kde jeden človek je v strede zatiaľ čo mu každý okolo neho povie jednu vec(niekedy aj viac), ktorá sa mu na ňom páči. Možno si myslíte, že si ľudia niečo vymyslia a ani to nemusí byť pravda, a možno to občas tak naozaj aj bolo, ale z môjho hľadiska je vždy aspoň jedna vec, ktorá vám na človeku hneď upúta pozornosť či ho už poznáte lepšie alebo nie. Najkrajšou vecou na tom celom bolo to, že osoba v strede neodpovedala len (jednoduché) „ďakujem“, ale musela povedať „ďakujem, ja viem“ pretože pre väčšinu z nás je ťažké priam až nemožné uvedomiť si, že ľudia by na nás mohli mať niečo rady.

Opísať atmosféru, ktorá panovala na kampuse počas dvoch týždňov je ťažké, lebo človek, ktorý nemal možnosť niečo také zažiť to nepochopí. Štrnásť dní som s prakticky cudzími ľuďmi trávila každú minútu. Museli sme sa naučiť spolu spolupracovať pri aktivitách ako upratovanie internátov, pripravenie TalentShow alebo organizovanie raňajok, obedu a večere. Naučili sme sa spolu žiť a to, že sme pochádzali z rôznych krajín a kultúr nebolo prekážkou. ISAK ma naučil byť viac samostatnou, nebojácnou, cieľavedomou a nápomocnou.

Spoznala som tam ľudí, ktorí sú mi veľmi blízky a napriek tomu, že žijú na opačnej strane zemegule sa za pár dní sa stali dôležitými osobami v mojom živote. Keď som v posledný deň o šiestej ráno odchádzala, a niekoľko ľudí vstalo, len aby sa so mnou a so 4 ďalšími ľuďmi rozlúčilo, uvedomila som si ako vďačná som. Za príležitosť, ktorá sa naskytne len pár študentom v mojom veku, za skúsenosti, ktoré som načerpala a za priateľstvá, ktoré som získala. Naozaj sa nečudujem učiteľom, organizátorom a pomocníkom z celého sveta, že sa tam rok čo rok chcú vracať.

Sabina Šimková, študentka 2. ročníka Evanjelického bilingválneho gymnázia v Martine