Hľadanie vlastnej rodiny

Američanka blúdila slovenskými ulicami

Vždy som chcela vedieť viac o tom, odkiaľ pochádza moja rodina. Tento sen sa mi splnil počas tohto leta, kedy som zavítala na Slovensko. Je to malá krajina v strede Európy, kde nájdete veľa poľnohospodárskej pôdy, polia slnečníc a nekonečne dlhé riadky pšenice. Na ceste po Slovensku som zavítala do Martina, kde som spoznala mnoho láskavých a štedrých ľudí. Vďaka nim som mohla chodiť v stopách svojho dedka a stretnúť sa s členmi rodiny, o ktorých som dovtedy vôbec netušila!

Na Slovensku…

Cestovanie so skupinou kresťanov z Vancouveru, Washington, trvalo dva týždne (4.-18. júl 2015). Dôvodom našej cesty bola túžba učiť angličtinu bratov a sestry vo viere, ktorí sa stretávajú v Centre kresťanského vzdelávania v Martine (ďalej CKV). Ide o vzdelávaciu inštitúciu, ktorá sa nachádza v centre mesta, hneď vedľa evanjelického kostola.

Slovensko som si zamilovala. Je krásne, pestrofarebné. Napríklad domy sú maľované na žlto, zeleno alebo oranžovo; všetky s červenými strechami. Takmer pred každým oknom je veľký kvetináč plný farebných kvetín: vykúkajú na vás nielen červené, ale aj biele a ružové muškáty.

Ľudia sú pokorní, pracovití a šľachetní. Z Božej milosti a za pomoci Slovákov, ktorých som stretla v CKV v Martine, som navštívila nielen rodné mesto môjho dedka, ale získala som kontakt aj na vlastného bratranca, ktorého som doposiaľ nepoznala. Predstavte si, že toto všetko bolo možné bez toho, aby som hovorila po slovensky!

Doma v Amerike

Vyrastala som v južnej Kalifornii, kde sa rodičia presťahovali v polovici 20. storočia. Spomínam si na niekoľko okamihov, ktoré mi ostali v pamäti z návštevy príbuzných. Hlavne v Michigane, mojom rodisku, je ich niekoľko. Práve od nich som viackrát počula príbehy o prisťahovalcoch, ktorými boli aj moji starí rodičia. Boli to však matné spomienky… Ako plynul čas a moji vlastní rodičia zomreli, bolo pre mňa čoraz viac dôležité poskladať si mozaiku vlastnej rodiny a jej minulosti. Čas a vzdialenosť ale urobili tento sen ešte ťažšie realizovateľným.

Môj otec, George Stephen Divish (1917-1980) bol najstarší z 12 súrodencov, takže v Michigane, kde sme s rodinou žili, mám veľa bratrancov. Rozhodla som sa, že ich pred príchodom na Slovensko vyhľadám a pozbieram čo možno najviac informácií, ktoré rodina má o našom dedkovi Štefanovi J. Divišovi. Bolo toho však veľmi málo… Nevedeli sme s istotou dokonca ani to, či sa starý otec volal Diviš, alebo Divish. Dokonca ani teta Josie, sestra môjho otca a moja najväčšia nádej na získanie konkrétnejších rodinných záznamov, si vo svojich 90. rokoch pamätala málo. Vedeli sme to, čo vedia všetci z historických záznamov – veľa Slovákov opustilo svoju krajinu kvôli tvrdým ekonomickým podmienkam v rodnej krajine na začiatku 20. Storočia. Súčasťou tejto vlny prisťahovalcov do Spojených štátov bol i môj starý otec.

Lodný lístok a rodný list

Na rodinnej porade sa predsa čosi podarilo – zhromaždili sme kópie dokumentov z míľnikov v živote našich predkov: mali sme lodný lístok, ktorým sa starý otec plavil cez oceán, niekoľko jeho osobných dokumentov a predovšetkým rodný list v slovenčine. Práve rodný list, záznam o totožnosti človeka, ukazoval na dedinku Nedašovce. Pokojne to mohla byť iná dedina kdesi na Mesiaci, pomyslela som si. Asi taká bola moja šanca ísť sa tam vtedy pozrieť a pátrať ďalej…

To všetko sa zmenilo, keď som sa v mojom domácom zbore v USA dozvedela o možnosti vycestovať na Slovensko, do Martina, ako súčasť tímu, ktorý tu každý rok prichádza učiť angličtinu. Bolo na čase zistiť, či „cesta na Mesiac“ bude možná i pre mňa. V tom čase som však cestu na Slovensko, do krajiny môjho dedka, považovala za zázrak.

Vstúpiť do dedinky Nedašovce bol neuveriteľný. Predchádzal mu 10-hodinový let z Portlandu (štát Oregon) do Amsterdamu a odtiaľ do Budapešti odkiaľ nás bus priviezol až do Martina. Cesta bola dlhá a únavná. Mesto Martin a zamestnanci Centra kresťanského vzdelávania boli ale na prvý pohľad veľmi šťastní, že nás vidia, a to ma veľmi povzbudilo.  Bol to môj prvý pohľad na týchto ľudí; tých, ktorí nás privítali s otvoreným srdcom a náručou.

Na cestách, po ktorých kráčal starký

Po výdatnom spánku nadišiel čas príprav hodín angličtiny, päť hodín angličtiny denne, ktoré sme mali zabezpečovať pre študentov z mesta aj okolia, v priestoroch CKV. V prvý deň kurzov som spoznala Hedwi, zamestnankyňu CKV, ktorá mala na starosti komunikáciu s médiami. Hedwi si vypočula môj príbeh a ambiciózny sen pátrať po histórii mojej rodiny a prijala ho s nadšením. Táto útla ryšavka so žiarivým úsmevom na internete celé dopoludnie pátrala po zmienkach mena „Diviš“ na Slovensku. O Nedašovciach získala množstvo potrebných informácií a dohodla mi dokonca stretnutie so starostkou obce; vysvetliac jej moju situáciu aj veľkú túžbu navštíviť túto dedinku a objaviť stopy vlastnej rodiny.

Spoločne s Hedwi sme hľadali možnosti, ako sa do Nedašoviec dostať tak, aby som odišla po lekcii angličtiny popoludní a súčasne stihla vyučovanie ráno. Vlaková a autobusová doprava do malej dediny nám ale nedávala žiadnu nádej. Cestovať verejnou dopravou tam aj späť v krátkom čase, ktorý som mala k dispozícii po vyučovaní, vyzerali beznádejne. Zdalo sa, že to nemáme šancu stihnúť!

So svojím príbehom som sa v rámci lekcie angličtiny podelila so študentmi v triede. Bola som ohromená, keď mi Miloš Krpelanov, jeden z mojich dospelých študentov, ponúkol odvoz ihneď po lekcii. Nedašovce dobre poznal, pretože býval necelú hodinu na západ od dediny. Všetci spoločne sme plánovali dobrodružstvo, ktoré bolo s veľkou prozreteľnosťou, jediným dňom v týždni, kedy bola kancelária starostky otvorená dlhšie.

Pátrací tím

Na ceste do Nedašoviec sa k nám pridali aj Milošove dcéry, skvelí členovia pátracieho tímu J. Keď nás pani starostka Elena Magdolenová privítala vo svojej kancelárii, zavolala svojho kolegu s prosbou, aby nás sprevádzal po Nedašovciach. Starší pán, oblečený v maskáčoch hovoril a hovoril, a dievčatá počúvali a prekladali. Náš nový priateľ spomenul, že v neďalekom domčeku kedysi žila rodina Divišovcov. Dozvedela som sa, že ich dom je už dlho prázdny, ale kedysi, za starých čias, to bol krásny a dobre udržiavaný domov s veľmi milými ľuďmi. Čoskoro sme starý dom uvideli. Márne som na ňom hľadala jeho súpisné číslo; dom vyzeral pusto. Dozvedeli sme sa, že v ňom kedysi bývali dve rodiny naraz, čo bolo v minulých časoch na Slovensku obvyklé. Kráčajúc pár blokov, okolo miestnej školy, prišli sme až k cintorínu. Hrob Jozefa Diviša, brata môjho dedka, sme objavili rýchlo – bol to jediný hrob s mojím priezviskom, ktorý sa nám podarilo nájsť …

Slovenčina

Pani starostka a jej kolega, ktorí nás sprevádzali sa po tejto prechádzke s nami museli rozlúčiť. Z hrdla sa mi dostalo opakované ďakujem, jediné slovo, ktoré som vedela vysloviť. Bola som vďačná, pretože sa nám vďaka fotografiám, hľadaniu a rozhovorom podarilo získať meno Jozefovej dcéry. Anna by mala byť sesternica môjho otca! Čas rozlúčky bol časom, kedy som mohla naostro praktizovať slovenské slová, ktoré som s Hedwi cvičila v kancelárii Centra kresťanského vzdelávania a ktoré na hodine preverili aj moji študenti – „ďakujem za VÁŠ čas!“ Podarilo sa! Pani starostka sa usmiala a prikývla na znak uznania môjho úsilia poďakovať jej v jej rodnom jazyku.

Ovocie pátrania

Pátranie však neskončilo. Podľa mojich slovenských priateľov sme boli blízko mesta Partizánske, kde býva sesternica môjho otca. Annu sme našli v nemocnici. Sediac na svojej stoličke, pôsobila táto viac ako 80. ročná pani veľmi čulo. Jej pohľad na nás prezradil prekvapenie J. Túžila nám pomôcť. Hľadiac na rodinné fotografie si ale z rodinnej histórie nepamätala veľa. Spomínala na to, že jej otec, môj strýko, sa presťahoval do USA.

Pri fotografiách na Anninu dcéru Zuzanu, ktorá žije v Bratislave, som videla veľa podobných čŕt. Tak rada by som ju navštívila a pobudla s ňou nejaký čas! Aj preto som jej v nádeji nechala svoje kontaktné údaje. Zuzana to možno bude považovať za zaujímavé a skontaktuje sa so mnou. Človek má vždy nádej!

Anna povedala, že je jednou z piatich sestier. Dala preto Milošovi telefónne číslo na jednu z nich, Margitu z Novák. Miloš jej rýchlo zavolal. Bol to veľmi dlhý rozhovor, plný ďalších mne neznámych (slovenských) slov. Odrazu sa ma Miloš opýtal, či mám korene v Michigane, USA. ÁNO, povedala som s neskrývaným nadšením! Rozhovor s Margitou skončil s adresou v mojich rukách!

Vďačnosť

Nesmierne som sa z toho tešila. Bolo neskutočné, že som pátrala po svojej rodinnej histórii na vlastnú päsť. Poďakovala som sa slovenským priateľom, veď bez Hedwi, Miloša a jeho rodiny by nič z toho nebolo možné. Som im tak veľmi vďačná!

Koniec príbehu? Dúfam, že nie. Bolo tam totiž viacero otvorených možností. Pani starostka Elena vedela o obyvateľovi, ktorý sa dlhodobo venoval histórii obce Nedašovce. Hovorila tiež o starších obyvateľoch dediny, ktorí by mohli byť výbornými pamätníkmi. Možno, že práve títo ľudia by mohli prispieť k útržkom informácií, ktoré som mala o rodine Diviš – o mojej rodine! Dnes viem, že všetko, čo som zažila a ešte možno zažijem je v Božích rukách. Aj preto som pani starostke nechala všetky svoje kontaktné údaje. Prídem na Slovensko opäť? Dúfam! Pátranie po koreňoch nekončí, nateraz si však vychutnávam túto  „čerešničku na torte“, alebo ako by mohli povedať Slováci – slaninu na svojich haluškách!

Marie Diviš Coffey