Vianočná akadémia

Milí rodičia, starí rodičia, milý pán riaditeľ, milí učitelia, milí študenti, milé deti, milí prítomní,

Tešíme sa na Vianoce, však? Myslím si, že Vianoce máme radi a tešíme sa – že sú opäť tu. Opäť a znovu – každý rok – a keby sa to náhodou niekedy malo zmeniť – neviem, čo by sme robili – keby tak jeden rok Vianoce neprišli… a namiesto nich by sme iba chodili – sem a tam – do školy – do práce – a zase do školy… asi by nám tie Vianoce aj tak trochu chýbali…

Pre mňa to budú v tomto roku už 40-te Vianoce 🙂 Na prvé si nepamätám, mala som vtedy iba dva mesiace… Ale aj keď si nespomínam na niektoré z mojich Vianoc v minulosti – teším sa na všetky tie Vianoce, ktoré ešte neboli – možno aj preto, že verím, že prídu – že nastanú – že sa budú opakovať a každý rok budem spievať tie isté vianočné koledy, pozerať tie isté vianočné rozprávky a počúvať ten istý anjelský hlas, ktorý mi hovorí: Neboj sa, pretože zvestujem ti veľkú radosť – lebo v Dávidovom meste sa aj pre teba narodil Spasiteľ – Kristus Pán.

V USA už niekoľko rokov poznám jednu vzácnu rodinu – sú to manželia a volajú sa Molzenovci. Vychovali dve vlastné a 4 adoptované deti. Ich vlastné deti sú biele, adoptované čierne a červené – teda – z adoptovaných detí vychovali tri černošské deti a jednu americkú indiánku. Keď sa im deti začali ženiť a vydávať – do ich rodiny pribudli partneri z Ázie či Európy a pribudlo aj niekoľko vlastných a nevlastných vnúčat. Každým rokom – keď mi od nich príde vianočná pohľadnica – sledujem tú masu rôznych ľudí a pripadá mi to – akoby sa v jednej rodine stretol celý svet. A všetci sú spolu – až na jedného. Luke – ich adoptovaný černošský chlapec – je už niekoľko rokov mŕtvy, ako 17 ročný zomrel na zlyhanie srdca. Stalo sa to už dávnejšie – ale v ten rok – keď nám prišla vianočná pohľadnica – bol na nej aj on – a je na nej každý rok, až doteraz – vždy s rovnakým, krátkym komentárom: – náš syn Luke – tak ako si ho pamätáme – aby ste ani vy nezabudli.

Narodil sa nám v meste Dávidovom Spasiteľ – to je tá krátka správa, ktorú počúvame každé Vianoce. Možno aj preto, aby sme uprostred tej rôznorodej vianočnej radosti – práve na ňu nezabudli. Pretože sa nám to môže ľahko stať – že zabudneme – O KOM to celé je. Alebo už bude príliš neskoro, aby sme si spomenuli – napr. tu už nemusíme byť. Ale Boh je vytrvalý – a Vianoce k nám zatiaľ každý rok prichádzajú.

A prichádzajú pre každého.

„Nebojte sa, lebo zvestujem Vám veľkú radosť
– ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí…“

Tak teda, s Božou pomocou – nelipnime na tom – čo raz aj tak pominie – ale radujme sa a oslavujme Boha – že Vianoce sú tu – opäť a znova – aby sme nezabudli – že sa nám v meste Dávidovom narodil Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán. Prajem Vám – v mene svojom aj všetkých mojich kolegov (z ESŠ, BŠ a CKV) požehnané a radostné Vianoce. 🙂

Natália Kacianová
evanjelická farárka