Vzdelanie je väčšia sila ako ostatné silové rezorty

DENISA GDOVINOVÁ – Rozhovor uverejnený so súhlasom Denníka N, ktorý pripravuje pred voľbami sériu rozhovorov s odborníkmi strán na školstvo.

Ste syn významného evanjelického kňaza Jána Bohdana Hroboňa. Vo vašej rodine je to už šiesta generácia farárov. Nechceli ste sa stať aj vy kňazom?

Existuje také niečo, čo kňazi volajú vocatio interna, vnútorný hlas k povolaniu. Ja som ho necítil, moji dvaja bratia áno. Vyštudoval som kybernetiku, a keď som bol v štvrtom ročníku, prišla revolúcia. Otvorili sa nové možnosti a mňa to vždy ťahalo k Biblii, najmä k Starému zákonu. Začal som sa teda viac venovať štúdiu Biblie.

Váš otec bol kňazom v 70., 80. rokoch. Ako si na to spomínate? Aké bolo vyrastať vo farárskej rodine počas socializmu?

Mal som rebelskú povahu. Možno by to som dnes mal aj nejakú diagnózu, zrejme ADHD, vtedy sa to volalo len zlý chlapec. V škole som mal ako farárske dieťa nálepku. S tým sa nekamaráť, pretože budeš mať problém. Pamätám si to od prvého ročníka – prvého septembra nás učiteľka vyzvala, aby sa postavil každý, kto verí v Boha. Nebol som až taký veriaci, ale všetci o mne vedeli, že som z farárskej rodiny, zaprel by som teda vlastnú rodinu. Potom som bol hneď označený za toho hlupáka, ktorý verí v deduška na obláčiku.

Ako ste to zvládali?

Niekoho to zlomí, pretože to je ponižujúce. Mňa to provokovalo k neposlušnosti, mal som problémy so správaním. Ale nespomínam si na to ako na traumu, skôr ako na zápas. Neprekážalo by mi ani to, že som nemal kamarátov. Doma nás bolo šesť – tri dievčatá a traja chlapci. Mal som sa s kým biť aj hrať. A je ešte jeden dôvod, prečo to bolo dobré. Keď som mal pre vieru problémy, musel som si odmala zvažovať, či mi to za to stojí. Tlak bol dobrý na to, aby som už odmala začal brať vieru vážnejšie. Rýchlejšie som si uvedomil, že som hrdý na to, že som Božie dieťa.

Vo videu pre KDH hovoríte, že chcete, aby boli deti v školách šťastné, pretože vy ste tú možnosť nemali. Prečo to bolo zlé?

Škola bola spôsob, ako deti zmeniť. Keby za komunizmu dôsledne prenasledovali kresťanov, museli by prenasledovať 90 percent Slovenska. Doma aspoň stará mama deti učila Otčenáš, ale práve škola bola nástroj, ako vychovať novú generáciu. Nechajte už na pokoji tých starých, oni nevedia, prečo hrmí, alebo sa boja smrti. Ale vy ste nová generácia a viete to lepšie. Stratégia bola: ono to vykape a v pánbožka už nebude treba veriť. Zhadzovali našich starých rodičov aj rodičov. Ale ja som nebol ani iskrička, ani pionier, kazil som štatistiky a na každom predmete som to schytal. Stávalo sa, že mi na začiatku hodiny povedali, že sa mám postaviť, a dve hodiny som len tak, bez vysvetlenia, stál. Školu som bytostne nenávidel. Učiteľ bol pre mňa nepriateľ, mojou úlohou bolo ničiť ho. Školu som bral ako boj.

Aký to malo následok?

Hovorili mi: Si blbý, keďže veríš v Boha. Vychádzalo mi z toho, že nemám veľa rozumu. Ale neprežíval som to, pretože doma ma mali radi rodičia. Dlho mi však trvalo, kým som uveril, že nie som blbý. Mám doktorát z Oxfordu, a až keď som sa oženil, manželka mi povedala: Kedy pochopíš, že nie si blbý? Až keď som mal 40 rokov, uveril som, že mám čo povedať. Keď človek uverí, že je hlúpy, skončil. To bolo na tej škole najhoršie.

Prečo ste sa teda vrátili naspäť do školstva, keď ste nenávideli školu?

Pán Boh má zvláštny zmysel pre humor. Po revolúcii sa začali zakladať evanjelické školy, a síce som školu nenávidel, ale potrebovali človeka s vysokoškolským vzdelaním, ktorý mal aspoň základy náboženstva. Volali mi, či by som nechcel učiť, pretože potrebujú evanjelika. Moja prvá reakcia bola: Naspäť do školy? V žiadnom prípade. Ale išiel som sa tam pozrieť a učiteľka ma poslala do triedy. Videl som skupinu mladých ľudí, múdrych a s množstvom otázok, z duchovného hľadiska však boli ako ovce bez pastiera. Zostal som pri nich, pretože som mal pocit, že im môžem niečo odovzdať.

Prečo ste založili vlastnú školu?

Veci v tom gymnáziu sa pomenili, s kolegom sme sa teda rozhodli založiť školu podľa vlastných predstáv. Vo svete sme videli, že učiteľ môže byť aj kamarát a môže odovzdať viac než len vedomosti.

Vo videu pre KDH hovoríte, že vo vašej škole sú deti také spokojné, že pri otázke, kto sa neteší na prázdniny, polovica z nich zdvihla ruku. Povedzte tri dôvody, pre ktoré sa majú deti vo vašej škole dobre.

Samozrejme, nie sú šťastné všetky. Ale sú viditeľne šťastnejšie než v školách v okolí. Dôvody? Kresťanský aspekt tam hrá veľkú rolu. Keď učiteľ chápe dieťa ako Božie stvorenie, ako mladšieho brata alebo sestru, viac si ho váži a načúva mu. Dieťa to vycíti. Významná je aj férovosť, ktorá je pre deti veľmi dôležitá a ktorú si vážia. Vyzdvihujeme aj hodnotu, že najlepší žiak nie je ten, ktorý má najlepšie známky, ale ten, ktorý spravil najväčší pokrok. Alebo pomohol slabšiemu – párkrát do roka robíme humanitárne projekty. Nedávno to bol beh pre spolužiaka, ktorý mal diagnostikované onkologické ochorenie. Decká vyzbierali 5 a pol tisíca eur za niekoľko hodín behu.

Ako hodnotíte pokrok u žiaka?

Záleží to na subjektívnych reflexiách, ktoré dáva učiteľ dieťaťu, a na tom, ako sa k nemu správa. Nemáme na to systém, iba slovný komentár k hodnoteniu na konci roka – kto spravil aký pokrok a kto organizoval humanitárny pokrok. Premieta sa to v malých momentoch pochvaly a osobnejšieho prístupu.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Majú to cirkevné školy na Slovensku ťažké?

Majú nižší rozpočet. Mestá im totiž môžu krátiť normatív, povinnosť je poslať školám len 86 percent normatívu. Hendikep je však hlavne v tom, že kresťanstvo nie je spájané s dobrým vzdelávaním. Stále máme predsudky, že veriaci ľudia sú jednoduchší. Že je to skôr vymývanie mozgov a kritické myslenie nie je povzbudzované. Žiaľ, ten obraz sa vytvoril pri socialistickej propagande. Rodičia k nám nedávajú deti preto, lebo sme kresťanská škola, ale preto, že sme dobrá škola. Nedelil by som školy na cirkevné a štátne, ale na dobré a zlé. Pretože to sa dá merať.

Zvýhodnili by ste ako minister cirkevné školy? Ako?

Nie. Myslím si, že by to malo byť férové. Ľudia platia dane rovnako, čiže dal by som takisto štátnym aj neštátnym školám.

Čiže 100 percent normatívu by mestá museli posielať aj štátnym školám?

Áno. Často sa proti tomu argumentuje tým, že cirkevné školy môžu vyberať školné. Stavil by som na to, že rodičia nie sú hlúpi a vedia oceniť, ak sa deťom ponúkajú dobré služby. To mi stojí za dve eurá denne, keď sa dieťa do školy teší. Verzus škola zadarmo, ktorú dieťa neznáša a každé ráno s ním zápasím. Neobmedzoval by som školám, či môžu pýtať školné, ale meral by som to, čo za to ponúkajú.

Ako zabránite elitárstvu?

Treba zabezpečiť dostatok štipendií – prospechových, sociálnych, rodinných. Dá sa to.

Je na vašej škole školné?

Áno, ale máme veľa detí na štipendiách. Pretože pre niektoré rodiny sú aj dve eurá denne veľa. Naša škola nie je elitárska záležitosť.

Nemajú mať štátne školy obavy, že ako kresťanský minister budete náboženské zásady pretláčať na všetky školy?

Nebudem to robiť práve preto, že som kresťan. Ježiš neprišiel liečiť zdravých, ale chorých. Hovorí sa „Boh tak miloval svet“ a nie, že Boh miloval len kresťanov. Na našej škole sa rodičov žiakov nepýtame, či je dieťa pokrstené. Ak by som robil protekciu jednej konfesii, bolo by to nekresťanské. Potom by som ubližoval práve tým deťom, pre ktoré som tu.

Ako sa potomok starej evanjelickej rodiny dostane do KDH, ktoré je v spoločnosti vnímané najmä ako katolícka strana?

KDH prešlo svojimi obdobiami. Pamätám si, ako chodil aj Čarnogurský za mojím otcom a lanáril ho do politiky, pretože otcovo priezvisko bola istá evanjelická značka. On odolával, ale nie preto, že Čarnogurský je katolík, sám mal medzi svojimi známymi mnohých katolíkov. Politika však vtedy nebola stavaná tak, aby v nej farár prežil. Ja nie som farár, mám voľnejšie ruky a hodnotových vecí, s ktorými sa môžem stotožniť, je pre mňa v KDH viac než v iných stranách. Nie som však člen KDH, pretože s určitými hodnotami mám problémy. Nie je to na výčitku KDH, skôr ide o to, že ja v niektorých veciach nemám tak jasno, ako majú oni.

Čo napríklad? Sú to spory evanjelik verzus katolík?

Nie, nie sú to teologické spory, ale skôr spoločenské. Napríklad postoje k imigrantom alebo k ďalším iným menšinám, ktoré sa mi zdajú príliš vyhrotené a zneužívané ako politická agenda. Prekáža mi to, pretože si myslím, že máme oveľa vážnejšie problémy. Viem, že tie nevzbudzujú toľko strachu ako to, že k nám idú moslimovia. Ale zdá sa mi to nefér, aj voči voličovi. Ja si nemyslím, že voliči sú takí naivní, že sa  dajú zastrašiť umelými agendami. Ale aj keby sa nechali, aj tak nie je v poriadku, že to používame. Mám problém aj s otázkami menšín, pri ktorých majú niektorí až príliš jasno.

Ak narážate na homosexuálov, nie je v postoji k nim miernejší práve Alojz Hlina?

Myslím, že on do strany vniesol rozumný hlas. V porovnaní s bývalým vedením je oveľa otvorenejší, čím ma aj presvedčil. Dáva priestor ľuďom s inými názormi, a teda aj priestor na poctivejší dialóg. Chýba mi tu dialóg, ktorý ani neprebehol. Ľudia zaujali postoj, ale veci nie sú také jednoznačné. Hlina na to dáva aspoň priestor a to ma presvedčilo na spoluprácu s KDH.

Chceli by ste byť ministrom vo vláde s PS/Spolu?

Neprekážalo by mi to, pretože v tejto koalícii poznám ľudí, ktorí o školstve vedia veľa dobrého. A ak minister školstva nevychádza s inými stranami, tak by v úrade ani nemal byť. Pretože to je problém, ktorý prerastá každú stranu. Nielen tie existujúce, ale aj budúce. Nemá zmysel hrabať sa na svojom malom piesočku, pretože tu ide o všetky deti. U nás sa, naopak, menia ministri skoro každý rok. Ktokoľvek bude minister, ak nebude schopný spolupracovať s inými stranami, nemal by tam byť dlhšie ako pol roka.

Máte vôbec nejakú kampaň?

Nemám. Nemám na to čas. Dúfam, že za mňa bude hovoriť moja práca. Sľúbiť sa dá všetko, ale je otázne, čo sa dá po voľbách splniť. Radšej robím dobre svoju robotu a dúfam, že to ľudia ocenia. Možno nie hneď, ale o dvadsať rokov, možno o päťsto. Ale zdá sa mi nízke chodiť s brožúrkami a heslami, radšej ukážem, čo reálne robím.

Ako však bez kampane ľuďom ukážete, čo robíte?

Budem sa snažiť, ale som introvert: ak ma zavriete do knižnice, tam som šťastný. Očakávam pomoc od expertov na PR z KDH, nechám si poradiť, nechcem to podceňovať. Nebudem hovoriť len sľuby, ale to, čo sa nám podarilo v Martine.

V ktorej škole v teréne ste boli naposledy?

Zatiaľ nikde, uvidím, kam ma v rámci kampane pošlú. Bohužiaľ, kampaňovaniu nerozumiem.

Za KDH bol ministrom školstva Martin Fronc. Čo dobré po ňom zostalo?

Neviem to vyhodnotiť, neštudoval som jeho reformu. Z toho, čo som počul, niektoré veci boli fajn. Ale všetci v školstve sú už alergickí na pokusy o reformy – a právom. Pretože chýbalo vyhodnotenie. Naštartovať reformu je jedna vec, ale vidieť, či funguje, a opraviť to, čo nefunguje, je druhá. Ani jedna z našich reforiem nebola vyhodnotená.

Aj vy máte v programe uvedené, že idete tvoriť novú víziu. Nerobíte to isté?

Ktokoľvek bude ministrom, musí najprv zvolať všetkých, ktorí do toho majú čo povedať, a musia spolu začať tvoriť víziu. Programy ostatných strán sú veľmi dobré, je tu mnoho ďalších odborníkov. Až konštelácia po voľbách ukáže, akú víziu dáme dokopy.

Čiže znova nová vízia? Nie je už na stole niečo, na čo by ste nadviazali?

Napríklad v Učiacom sa Slovensku je veľa dobrých vecí, ale je to skôr analýza stavu. Sú tam veci, ktoré by mali byť, ale mne chýbajú kroky, ako sa k nim dostať. Sú aj iniciatívy ako To dá rozum, tá spravila veľmi dobrú analýzu, z ktorej sa dá čerpať. Nemyslím si, že existuje hotová vízia, ale je veľa vecí, ktoré sa dajú použiť.

V KDH sa za posledné roky vystriedalo viacero odborníkov na školstvo. Ukazuje to, že to pre stranu nie je priorita?

Dúfam, že to pre stranu je priorita. Budem s vedením KDH presadzovať, že aj keby boli ponuky na lukratívnejšie posty, strana by aj tak mala mať záujem zobrať školstvo. Vzdelanie je väčšia sila ako ostatné silové rezorty.

Čo budete robiť, ak sa KDH nedostane do parlamentu? Budete ďalej odborníkom pre školstvo alebo odídete?

Neviem presne, čo to obnáša, najmä z hľadiska času. Rád by som venoval energiu školstvu a budem sa potom musieť rozhodnúť, či ten rozdiel viem spraviť v lokálnej škole v Martine alebo v prípravnom výbore v strane do volieb. Teraz to ešte neviem povedať.

Nedávno sa ukázalo, že v učebnici náboženstva sú zvláštne pasáže o tom, ako vyzerá kultúra života a ako kultúra smrti. Mali by sa o tom na náboženstve deti učiť?

Prekážajú mi tieto jasné heslá: buď za život, alebo za smrť. Veci takto nefungujú. Viac by som privítal poctivý dialóg a kritické myslenie. Ale ihneď rozdeliť ľudí do skupín, dať im nálepku, to nie je učenie. Vzdelávanie spočíva v tom, že sa učíte učiť. Toto robí opak – zopakovať niečo, čo je napísané. To sme tu už mali, za socializmu – takto to je, a keď neveríš, si za smrť. Učitelia a školy by mali viesť ku kritickému mysleniu tým, že nastoľujú problém. Asi nepotrebujeme debatovať, že jedna a jedna sú dve. Ale toto nie sú tie témy. Desí ma, ak má niekto v týchto témach rovnako jasno.

Ja som sa na náboženstve nič také neučila. Potrebujú sa dnešné deti na náboženstve o týchto témach vôbec učiť?

Určite áno, aj môj syn už ako štvorročný sa ma pýtal na smrť. Ale sú na to rôzne spôsoby. Tie témy sa ukazujú v spoločnosti a treba vybrať formy primerané veku. Ale odpoveď učiteľa typu lebo som povedal, nevychováva dieťa k mysleniu. Sú to však náročné témy, preto sa im učitelia radšej vyhnú. Potom o nich hovoria Kotleba a Harabin, ktorí to hneď onálepkujú, a homosexuálov nazvú úchylákmi.

Ako by o tom mali katechéti na náboženstve hovoriť inak?

O tom by som sa potreboval poradiť s psychológmi, sociológmi, s ľuďmi, ktorí sa v tom vyznajú. Ako minister by som sa do toho ani nemal miešať, mal by som dať iba voľnú ruku tým odborne zdatným. Diskusia o homosexualite v americkej ELCA – The Evangelical Lutheran Church in America prebiehala pätnásť rokov, tvorili ju konferencie, publikácie, diskusie. A v podstate to ani nevyriešili, ale aspoň sa o tom rozprávali.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Aký máte názor vy?

Poznal som v Amerike štyri rodiny, ktoré boli vehementne proti homosexuálom. Vo všetkých štyroch prišlo po čase dieťa za rodičmi s priznaním so svojou homosexualitou. Čo majú robiť? Veď je to ich dieťa, ktoré milujú. Preto som v týchto témach opatrný. Je to možno aj jeden z dôvodov, prečo nie som členom KDH. Aj keď členovia strany tiež nie sú extrémne vyhranení, skôr je to otázka politického boja – ak sa nevyhrania, stratia hlasy. Preto si myslím, že zlyhala cirkev a školstvo, že neviedla ľudí k otvorenosti mysle a k stretu s inými názormi. Ja som v týchto veciach tiež mal kedysi jasno.

Ako to myslíte?

Tiež som bol vehementne proti homosexuálom. Ale potom idete do sveta a vidíte, že je oveľa pestrejší. A možno aj vďakabohu, pretože je človek potom pokornejší.

Na hodiny náboženstva nemôže chodiť školská inšpekcia, učebnice nekontroluje ministerstvo. Je to v poriadku? Zmenili by ste to?

Ak je to pre nejakého rodiča kľúčová otázka, je dobré, ak má na výber medzi viacerými školami. Inšpekcia by mohla na tieto hodiny chodiť, ak sa chápe nie ako dogmatická kontrola, ale ako kontrola kvality vzdelávania. Inšpekcia by mala kontrolovať, či sa dieťa učí formovať svoj názor. Ale myslím, že by sa to malo riešiť skôr na nižšej úrovni. Ak rodičia nesúhlasia s učebnicou, mali by mať možnosť inej alternatívy. Rodičia majú v našej škole možnosť hovoriť do vyučovania.

Sú mladí kresťania náklonní voliť Harabina alebo Kotlebu?

Hovorí sa to, ale nehádzal by som všetkých do jedného vreca. Trúfam si povedať, že na našej škole nikto Harabina voliť nebude. A to práve preto, lebo u nás sú mladí vedení ku kritickému mysleniu. Žiaľ, nefunguje to na každej škole. To ma aj pozýva ísť na pozície, kde to môžem zmeniť. Desí ma, keď vidím, že obete extrémistov sú mladí ľudia, ktorým ani doma nič nevysvetľujú. Nemajú vzory, vedenie, sociálne kontakty. To by mala byť úloha školy aj cirkvi.

V programe máte vetu: Podporujeme rozvoj kritického myslenia. To je celkom stručné. Ako?

Ľahko sa mi to hovorí, pretože som mal v Oxforde a v USA dobrých učiteľov. Stále sa ma pýtali: Naozaj je to tak? Overil si si to? Išiel si k tým správnym zdrojom? Ale kto toto naučí našich učiteľov? Na pedagogických fakultách sa študenti neučia pýtať sa, pochybovať, hľadať. Potom opakujú to, čo videli u svojich učiteľov. Preto si myslím, že treba pracovať na učiteľoch, aby zažili inú kultúru myslenia. Žiaľ, asi iba v zahraničí. Vládne peniaze by sa dali vyčleniť na to, aby každý, kto chce učiť inak, mal možnosť ako študent pedagogiky ísť do zahraničia.

Pred voľbami v roku 2016 KDH tvrdilo, že nesúhlasí so zavedením povinnej predškolskej dochádzky. Ak by ste boli ministrom, zrušili by ste povinnú škôlku pre päťročné deti?

Teraz to podporujeme, chceme povinné predškolské vzdelávanie. Ale veci nie sú čierno-biele. Sú deti, ktoré majú to šťastie, že sa im rodičia venujú, a vedia písať už v troch rokoch. Pre ne by to nemalo byť povinné, ak na ne majú rodičia čas a vytvoria im podmienky. Je to skôr pre deti zo sociálne slabšieho prostredia, ktorým to rodičia nezabezpečia. Nedával by som to teda ako povinné alebo nie, ale skôr formou prípravného pohovoru. Takže by to malo byť povinné, ale s možnosťou výnimky pre deti tých rodičov, ktorí si vzdelávanie pre svoje deti vedia zabezpečiť sami.

Prečo KDH povinná predškolská dochádzka prekážala? Je to pre kresťanov problém?

Nemyslím si. Štát má zápasiť za slabých, napríklad za rómske komunity, kde sú deti rovnako šikovné, ale nemajú sa kde učiť. Štát má povinnosť štartovacie čiary detí vyrovnať. Ale pre deti z rodín, kde sú na to podmienky, na to nie je dôvod.

V programe nemáte samostatnú časť k podpore žiakov zo sociálne vylúčených oblastí, ale máte časť k podpore nadaných žiakov. Má slovenské školstvo s touto skupinou žiakov problém?

Je to dôležitá téma a je mnoho ďalších oblastí, ktoré sú veľmi dôležité, ale v programe chýbajú. Ak by sme mali školstvo na starosti, neznamená to, že pôjdeme len podľa programu. Problém je oveľa širší ako KDH a jeho program. Musia sa pospájať viaceré strany a spolupracovať. Napríklad progresívci majú program ako hrubú knihu, treba ich k stolu privolať. Do programu KDH by som sa neobúval, je v ňom veľa dier. Robili sme, čo sa dalo, ale nie je to manuál na to, ako by malo školstvo vyzerať.

Ešte k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia – aké riešenia potrebujú?

Najväčší rozdiel je v štartovacej čiare v prvom ročníku – veľmi pomáha všetko, čo sa robí v predškolskom veku. Sú iniciatívy ako Omama, kde aktívne dámy pomáhajú rodinám v prostredí, ktoré poznajú. Štát musí tieto iniciatívy podporiť, dať im peniaze a legitimitu a ešte aj ruky pobozkať.

V Maďarsku majú škôlku povinnú už od troch rokov. To by ste si vedeli predstaviť?

U niekoho od troch, u niekoho od piatich. Bol by som rád, ak by existoval monitorovací systém, aký napríklad existuje v chodení detí na lekárske preventívne prehliadky. Deti by chodili k odborníkovi, ktorý by sa na ne pozrel a povedal, že tu je problém a že dieťa musí ísť do škôlky, aby dobehlo rovesníkov. Môj syn mal odklad, pritom moja manželka učila na Cambridge, keď som ja študoval na Oxforde. A čo? Aspoň mal dlhšie detstvo.

V programe niekoľkokrát spomínate podporu matematickej gramotnosti. Zaviedli by ste povinnú maturitu z matematiky?

Mali sme na mysli gramotnosť v zmysel matematického myslenia. Matematika sa dá používať na rôznych úrovniach. Cez ňu sa dá krásne posilňovať logické aj kritické myslenie. Bol by som teda za povinnú maturitu z tohto predmetu, ale viacúrovňovú. Ale nemalo by to deti frustrovať. Skôr mám na mysli princípy matematiky, ktoré zdôrazňuje Hejného metóda – napríklad tímovú prácu a učenie sa na chybách.

Zrušili by ste osemročné gymnáziá?

Ja by som najradšej zrušil všetky gymnáziá, ale to je, samozrejme, prehnané. Páči sa mi systém „high school“ v Amerike. Tam študenti počas prvých rokov zistia, čo ich zaujíma. Potom sa tomu venujú – pričom sa ponúka viac umenia či športu. U nás sú učňovky považované za školy pre žiakov, ktorí sa zle učia. Nemalo by to byť rozdelené tak, že na učňovky idú nešikovní a na gymnáziá šikovní. To je nefér.

Má Slovensko veľa vysokých škôl? Rušili by ste niektoré?

To by som nechal odborníkom. Ale máme veľa zlých vysokých škôl. Ak nie je ani jedna slovenská škola v prvej päťstovke, znamená to, že je päťsto škôl, na ktoré môže moje dieťa ísť vo svete za lepším vzdelaním. Ak by sme nastavili latku pre kvalitné vysoké školstvo vyššie, isté školy by samy zanikli. Nemyslím si však, že je priveľa škôl, ale primálo dobrých.

Budú vaše deti študovať na vysokej škole v zahraničí?

Ešte sú malí, syn má dvanásť, dcéra má deväť. Dúfam, že kým vyrastú, bude z čoho vyberať aj na Slovensku. Aj keď je dobré ísť do zahraničia, pretože mladým sa otvoria dvere a získajú na veci nový pohľad. Ale s tým, že sa vrátia a spravia niečo dobré doma.

DENISA GDOVINOVÁ