MISIA V KENI – Pod vrcholom…

To, že si práve čítate tieto riadky znamená, že poznáte abecedu a niekto sa vám venoval, aby ste sa naučili čítať a tým pochopiť význam slabík, slov i celých vetných konštrukcií. Vo svete však žijú milióny ľudí, ktorí z rôznych príčin čítať alebo písať nevedia. Problémom nie je ich vlastná neschopnosť učiť a naučiť sa… Problémom je, že niektoré jazyky ešte nemajú svoju abecedu (písanú podobu svojej reči), a tak je písanie a čítanie prosto nemožné…

Keď sa povie „Afrika“

V Afrike možno nájsť tradičné náboženstvá vedľa Kristovho evanjelia, inakosť kultúry a zvykov, najteplejšie podnebie spomedzi všetkých svetadielov, paradoxy, ale aj pozostatky koloniálnej minulosti. Viditeľnú variabilitu často zjednocuje smutná skutočnosť – hlad, chudoba, chýbajúce vzdelanie (presvedčenie, že človek NEmôže zmeniť svoj život k lepšiemu) aj chýbajúce preklady Biblie do domácich jazykov. Šanca získať vzdelanie a tým pomôcť sebe, svojím blížnym a svojej krajine, stroskotáva na základnom bode – mnohé národy sveta prosto nemajú svoje písmo.

Ak jazyk nie je zaznamenaný do podoby písmen, nie je možné preložiť žiadnu knihu; žiadnu učebnicu. A nielen to. Mnohé národy na svete si ani v 21. storočí ešte nemôžu prečítať príbeh o milosti – príbeh všetkých príbehov, v ktorom sa milujúci Boh skláňa k človeku, aby mu dal večný život; aby mu dal nádej! Študentom Misijnej práce s deťmi a mládežou a Učiteľstva náboženskej výchovy, dvom akreditovaným študijným programom Katedry náboženských štúdií na Žilinskej univerzite o tejto situácii, o živote v Afrike a úsilí tu pôsobiacich misionárov, prišli porozprávať traja vzácni hostia – reverend Paul Machira (Mašíra) z Kene, v doprovode riaditeľa Wycilife Slovakia Jarka Tomašovského a jeho spolupracovníčky Lenky Timkovej, koordinátorky financovania projektov pre Slovensko.

V úvode stretnutia na pôde Katedry  náboženských štúdií Žilinskej univerzity prestavil Jarko Tomašovský misijnú službu Wycliffe Slovakia. Poslaním organizácie je získavať učeníkov zo všetkých národov a následne zabezpečiť preklad Biblie do každého jazyka. Svoju úlohu vidí v tom, že „pomáha cirkvi napĺňať jej poslanie získavať učeníkov zo všetkých národov, aby mohla priniesť Božie slovo – Bibliu všetkým národom v ich rodnom jazyku.”

Brata Tomašovského zakrátko nasledoval reverend Paul Machira, ktorý nás v úvode stretnutia naučil pieseň. Keďže v Afrike nielen spievajú, ale popri speve aj veľa tancujú, aj my sme sa, v doprovode slov “baraka za mungu kweli ni za ni za adžabu…“ (Božie požehnania sú skutočne úžasné) čochvíľa kolísali v sviežom africkom rytme tejto piesne. A potom sme už so zatajeným dychom počúvali ľudský príbeh, ktorý Hospodin „viedol po takej ceste, po ktorej mala ísť“ (Iz 48,17).

Na ceste do Nairobi

Brat Machira vyrastal v rodine kazateľa a v kostole bol od malička. V dome jeho rodičov bolo vždy veľa Biblií… Mladý Paul Machira však nikdy nechcel byť farárom, pretože chcel mať „poriadnu prácu, aby mohol zarábať veľa peňazí.“ Po štúdiu si rýchlo našiel prácu a v priebehu prvého roku si už mohol kúpiť nové auto a krátko nato dokonca veľký dom. Oženil sa. A potom sa stalo niečo, čo úplne zmenilo spôsob, akým sa dovtedy díval na život.

Ako vieme, v prípade apoštola Pavla zasiahol Hospodin na ceste do Damašku. V živote Paula Machiru sa Boh rozhodol pre cestu do Nairobi, hlavného mesta Kene a dnes najľudnatejšieho mesta Východnej Afriky. V smere do Nairobi sa P. Machira stal účastníkom veľmi ťažkej automobilovej nehody (z 10 ľudí v aute zomreli 6). Bol to veľký zlom v živote mladého muža a ako sám hovorí, „vtedy ma prestali zaujímať materiálne veci, pretože som si uvedomil, aké je bláznivé to, keď sa zameriavam len sám na seba.“ V dobe, keď sa stala nehoda, bolo na Paulovom účte veľa peňazí… a mnohí, ktorí vtedy zomreli mali ešte tučnejšie kontá. V okamihu nehody na tom už však nezáležalo. „Veľmi zvláštne na tom celom bolo to, že krátko pred nehodou absolútne nič nenaznačovalo tomu, že za chvíľu sa môže stať niečo zlé“, spomína P. Machira. „Bol to okamih a ja som bol veľmi zranený a potom som sa z toho všetkého dlho uzdravoval.“

Počas rekonvalescencie ho navštívila priateľka, ktorá mu povedala o Bible Translation and Literacy of East Africa (BTL), mimovládnej organizácii, zameranej na preklady Biblie a budovanie gramotnosti v materinskom jazyku (k dnešnému dňu BTL dokončila už 7 prekladov Nového zákona a s týmto cieľom mapuje ďalších 20 jazykových skupín, pozn.).

Keňa má 60 jazykových skupín, z ktorých 42 je považovaných za veľké jazykové skupiny. Ostatné sú malé, a preto aj prehliadané. Mnohé z nich sa nachádzajú v odľahlých oblastiach, kde ľudia nemajú prístup k vzdelávaniu, nemocniciam či vode. „Hoci som obyvateľom Kene celý svoj život, až do osudnej nehody, som o týchto problémoch nepočul; nevedel som o takejto núdzi“, priznáva Paul. Jeho pozornosť zaujala skutočnosť, že „ak títo ľudia nevedia čítať ani písať, nevedia si ani prečítať Bibliu. Ako kresťana (ktorý vyrastal v dome plnom Biblií) ho to zasiahlo! Bolo neuveriteľné, že vtedy, v roku 2000, boli na svete ľudia, ktorí si Bibliu nemôžu a nevedia prečítať. Toto poznanie Paula usvedčilo. „Došlo mi, že chcem byť súčasťou tejto práce, tejto služby skrze organizáciu Bible Translation and Literacy of East Africa. A Boh začal meniť môj život…“

Kniha života

„Vzdelávanie mení náš život, pretože nám otvára svet tým, že umožňuje prístup k mnohým informáciách. Nevzdelanosť, naopak, spôsobuje, že sa človek cíti zle. O čo viac tento pocit vystupuje pri nepoznaní Biblie!“, myslí si Paul a pokračuje príbehom priateľa, misionára bielej pleti, ktorý sa odohral v jednej z afrických dedín. Misionár tam stretol ženu, ktorá naňho uprene hľadela dovtedy, kým k nej nepristúpil. Dozvedel sa, že keď bola malým dievčatkom, počula v ich dedine bielych misionárov, ktorí čítali z veľmi hrubej knihy. Malé dievčatko počúvalo slová z Biblie … dve biblické vety si dokonca pamätalo dodnes! Poprosila teda bieleho muža o rovnakú knihu a držiac Bibliu vo svojich rukách, hladila ju, pobozkala a skláňala sa k nej nežne ako k dieťatku. Vedela, že sa dotýka slov Života. „Kedysi počula dve vety z Biblie, ale pamätala si ich celý život“, zopakoval Paul Machira. Aká veľká musela byť túžba tejto ženy po tom, aby si Bibliu mohla prečítať vo svojom rodnom jazyku!

Hláska, slovo, veta, test

Reverend Machira nám dal za úlohu prečítať vetu v jednom z afrických jazykov. Čítali sme, opakovane vyslovovali neznáme slová, ale k ničomu podstatnému sme nedospeli J. Nevedeli sme a nerozumeli sme slovám, ktoré na svete používajú tisíce ľudí! Napokon sme otázku videli aj v slovenskom jazyku… a za sekundu na ňu aj odpovedali… Jazyk Samburu nám dal zabrať. A hoci ním dnes hovorí také veľké množstvo ľudí, Biblia v tomto jazyku ešte nikdy nebola napísaná. Aby sa táto situácia mohla zmeniť, jazyk Samburu potrebuje svoju písomnú podobu; potrebuje písmo.

Pri pohľade na anglickú abecedu rýchlo zrátame, že ju tvorí 26 základných znakov písmen bez diakritiky, zatiaľ čo napríklad slovenská abeceda ich má až 46. V procese vzniku anglického alebo slovenského písma tu na začiatku musel byť niekto, kto študoval spôsob, akým rozprávajú Angličania a spôsob, akým rozprávajú Slováci. Títo ľudia museli chápať, že odlišné zvuky potrebujú odlišné znaky. Rovnaký proces pri skúmaní reči sa dnes odohráva aj prostredníctvom služby misionárov Wyclife. Misionári žijú v spoločenstve, usilujú a porozumieť zvukom (ktoré znamenajú odlišné znaky) a tieto zvuky zaznamenať do podoby písmen. Ak sa prelúskajú touto fázou, pristupujú k tvorbe slovníka, ktorý následne slúži aj pri biblickom preklade. „V zásade platí pravidlo, že na vznik prvého slovníka, musí misionár správne zaznamenať aspoň 1500 slov.“

Treba si uvedomiť, že vytvorenie slovníka trochu trvá. Rozvoj jazyka si totiž žiada aj to, aby to komunita prijala. „Ľudia musia súhlasiť s tým, že napríklad „stôl“ budeme všetci volať „stôl““, vysvetľuje Paul Machira a dodáva tento príklad: „V mojom jazyku má slovo ilia 4 významy. Je teda rozdiel v tom, ako toto slovo vyslovíte. Raz môžete hovoriť o oceáne, druhýkrát označovať skupinu ľudí, do tretice chcieť mlieko a pri štvrtom význame popisovať minulú udalosť. Je to o prízvuku, dôraze, ktorý dáte pri výslovnosti tohto slova.“

Jazykové hlavolamy

„Preklad Biblie je zaujímavé cvičenie, pretože neprekladáte slovo za slovom. Cieľom misionára – prekladateľa je preložiť zmysel viet a biblických obrazov.“ Sú napríklad slová, ktoré v slovenčine existujú, ale v akomsi domorodom africkom jazyku by sme ich hľadali márne. Paul Mahira uvádza príklad verša z proroka Izaiáša: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh, a keby boli červené ako purpur, budú ako vlna“ (Iz 1,18). Brat Machira si krátko po prečítaní tohto verša automaticky položí otázku „čo je sneh?“.

Problematické je aj slovné spojenie „červené ako šarlát“. Človek z Afriky šarlát nepozná. Červenú farbu navyše identifikuje a vníma ako farbu krvi. „S tým sa musíme pri preklade popasovať, a preto prekladatelia sedia a konzultujú preklad navzájom.“ Ak nejaké slovo chýba a nemá svoju jazykovú podobu, prekladatelia hľadajú čo najbližšiu prijateľnú alternatívu. „Aj keď napokon použijeme iné slovo, nesmieme zriediť obsah (umenšiť význam slova)“, vysvetľuje Paul.

V týchto jazykových hlavolamoch môže nastať aj situácia, kedy v domorodom jazyku existuje slovo, ktoré potrebujete preložiť, čo je výborné. Problém nastáva ale vtedy, ak má toto slovo pre miestnych obyvateľov iný význam. Uvedieme príklad. Biblický verš „ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19) v niektorom z afrických jazykov spôsobuje nemalé problémy. „Uchovať si v srdci“ totiž znamená „nahnevať sa“. Kvôli inému významu je preto v preklade potrebné povedať „Mária si uchovala tieto slová vo svojom žalúdku.“ Preklad je teda správy vtedy, keď sa zachováva význam slov.

Naše vreckové zaplatí učiteľa

Proces vzniku písma, po ktorom bude nasledovať preklad Biblie prebieha v súčasnosti aj v jazykovej skupine s názvom „Omba“ (oblasť s týmto menom v skutočnosti neexistuje, Omba je pseudonym, ktorý sa používa ako terminus technikus s cieľom znížiť riziko ohrozenia misionárov, pozn.). Táto oblasť sa rozprestiera v blízkosti indického oceánu, blízko hranice so Somálskom. Dnešné Somálsko ovládol terorizmus, zlyhala mu vláda a väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia (99% obyvateľov). Je preto priam neuveriteľné, že v tejto, takmer najchudobnejšej oblasti Kene, dnes žije komunita s piatimi kresťanmi. Jarko Tomašovský vysvetľuje situáciu, s ktorou sa stretla Wyclife na tomto mieste: „Keď sme tam prišli prvýkrát, miestni nás odmietli. Pán Boh nám však dal stratégiu – títo ľudia zúfalo túžia po vzdelaní a informáciách; chcú, aby ich deti chodili do školy, aby mali neskôr prácu a pomohli ich krajine. Keď sme povedali, že u nich chceme vybudovať školu, dovolili nám prísť.“

Spočiatku deti do školy chodili, avšak každým dňom ich bolo menej a menej. Organizácia Wiclife nerozumela, prečo deti prestávajú chodiť do školy, keď miestni obyvatelia tak veľmi túžia po vzdelaní. Zistili, že deti vo vzdelávaní zastavila chudoba, v ktorej títo ľudia žijú. Deti boli také hladné, že neboli schopné dôjsť do školy. „Väčšina detí dostane jedno jedlo raz za tri dni, čo je veľmi málo. Do školy prosto nevládali dôjsť. Wyclife sa preto rozhodla, že v škole zavedie stravovací program – ak dieťa príde do školy, vždy dostane jedlo“, vysvetľuje brat Tomašovský a vzápätí nás všetkých vyzýva k pomoci. „Niekedy si neuvedomujeme ako veľmi sme privilegovaní – stalo sa nám vôbec niekedy, že sme rozmýšľali o tom, či budeme mať doma čo jesť? Nie je to náhodou tak, že riešime skôr problém na aké jedlo máme práve chuť?“

Fakt je, že vo svete sú mnohé oblasti, kde ľudí sužuje otázka, či vôbec budú mať čo do úst… O to neuveriteľnejšie znie fakt, že nakŕmiť jedno z tých detí na jeden celý mesiac stojí menej ako desať eur! Naše „vreckové“ (20 – 60 €) zaplatí v Afrike dokonca učiteľa na mesiac. A tento človek vzdeláva ďalších päťdesiat detí… Jarko Tomašovský vo výzve pokračuje: „Nabudúce, keď si budete myslieť, že na vás nezáleží, že nemôžete urobiť nič, aby ste pomohli, opak je pravdou. Je tu predsa niečo, čo môžeme urobiť všetci – veriť, že môžeme niečo urobiť.“ Keď študujeme alebo pracujeme, nemyslime len na seba; myslime na to, kde nás Boh vedie a čo môžeme robiť pre iných. My, slovenskí evanjelici, nemáme málo – v našom živote máme Boha a jeho Slovo – a vďaka tomu môžeme niečo urobiť! „V tejto optike pozerajme aj na seba a svoju úlohu v Božej vinici; kamkoľvek nás Boh posiela, zdieľajme Jeho lásku!“

Služba zabudnutým oblastiam

Peknou ilustráciou zapálenosti pre Boha bol pre nás príbeh o pastorovi z jednej z afrických oblastí. Tento pastor vôbec nevedel čítať a písať. Poviete si, ako môže byť kazateľ, keď nevie čítať Bibliu? Čo učí ľudí v kostole, keď si nevie nič preštudovať? Odpoveďou budeme milo prekvapení – kazateľ počúva každý sobotňajší večer v rádiu program, ktorý je v jeho materinskom jazyku. Tento program prináša raz do týždňa kázeň iného farára, ktorý takto slúži jazykovo „zabudnutým“ oblastiam. A tak si tento človek každú sobotu večer sadá ku svojmu rádiu a počúva… aby mohol rovnakými slovami na druhý deň v kostole povzbudiť vo viere svojich bratov a sestry. „Je neuveriteľné, že Pán Boh si používa tohto muža takýmto spôsobom“, hovorí Jarko Tomašovský a dodáva: „Pán Boh si skutočne používa čokoľvek, aj jednoduchý program v rádiu, aby dal vzniku cirkvi s dnes už 200 členmi.“

Wyclife potrebuje ľudí – prekladateľov, lingvistov či pracovníkov v alfabetizácii. Rovnako však potrebuje aj ľudí rôznych profesií z celého sveta, Slovensko nevynímajúc. „Hľadáme ľudí, ktorí sa zapoja do tejto služby tým, že budú vyučovať a trénovať iných. Ľudí, ktorí namiesto toho, aby sami pracovali na preklade Biblie pomôžu iným robiť preklad efektívnejšie.“

Aby tí, ktorí pracujú priamo na misijnom poli, mohli túto službu vykonávať, sú potrebné aj finančné zdroje, ktoré im to umožnia. Dnes tieto zdroje prinášajú jednotlivci, firmy aj cirkevné zbory, ktoré pomáhajú financovať prácu Wyclife misionárov. Nie je však tajomstvom, že tieto zdroje sú nepostačujúce.

Súčasťou služby nás, kresťanov, môže a má byť aj modlitebná podpora. Wyclife opakovane zdôrazňuje, že „nevyhnutným základom misijnej služby je modlitba.“ „Aj deti na okraji spoločnosti voláme k tomu, aby sa stali partneri tejto služby skrze ich modlitby za tých, ktorí konajú túto prácu. Aj tieto deti, sú súčasťou služby vo Wyclife“, dopĺňa J. Tomašovský. A napokon, do modlitebnej služby za misionárov sme povolaní všetci (1Tes 5,17).

V závere sa reverend Machira poďakoval študentom Katedry náboženských štúdií Žilinskej univerzity a povzbudil ich k vedomiu, že „cesta viery je vlastne duchovná cesta“, a tak jediná cesta, ktorú môžeme istotne robiť úplne všetci je modliť sa. „Misionári sú vo všetkých krajinách a môžem vám povedať, že niekedy je tá práca veľmi frustrujúca.“ Niekedy si misionári kladú otázku, či to vôbec má cenu? Inokedy majú chuť vrátiť sa k normálnemu životu… Tieto pochyby sú však práve tým miestom, kedy do ich služby vstupujeme my a naše modlitby. „Neexistuje nič, čo by dokázalo povzbudiť misionárov tak veľmi, ako modlitba“, hovorí brat Paul Machira, dodávajúc, že „modlitby, ktoré prosia o posilnenie pre misionárov a volajú ich konkrétne meno, sú to najsilnejšie.“

Aj naša misia… 

Zabezpečiť preklady Biblie do všetkých jazykov je jedným z poslaní cirkvi. Veď získavať učeníkov zo všetkých národov, aby mohla priniesť Božie slovo – Bibliu – všetkým národom v ich rodnom jazyku je tým, k čomu ju povolal Kristus vo svojom misijnom príkaze (Mt 28,19). Naša účasť na šírení evanjelia „do všetkých končím zeme“ by mala byť sprevádzaná realizovaním pomoci blížnym. Veď evanjelizácia a sociálna aktivita kresťanov sa napokon, ako veľké privilégiá všetkých kresťanov, vždy dopĺňajú a vzájomne určujú.

Ostávajme preto na modlitbách, v aktívnej pomoci a vo viere, že nepotrvá dlho a dnes ešte prehliadané národy sa z Božej milosti už čoskoro budú môcť učiť čítať vo svojom jazyku…

 Hedwiga Tkáčová <><

PROFIL Paula Machiru

Reverend Paul Machira pôsobí ako misionár v Keni. Podľa vlastných slov si „zobral za ženu svoju najlepšiu priateľku, s ktorou dnes vychováva tri deti vo veku od dvoch do ôsmich rokov.“ Je jedným z hlavných organizátorov podujatia „Beh za ľudí bez Biblie“ (Run for the Bibleless), cez ktoré sa organizátori snažia informovať širokú verejnosť v Keni o potrebách ich krajanov, ktorí zatiaľ nemali to šťastie mať vo svojom jazyku písmo a Písmo. Cez toto podujatie sa usilujú podnietiť záujem a získať prostriedky, ktorými zabezpečujú prekladateľskú prácu. Bol to práve Machirov zápal a entuziazmus pre Božie dielo, ktoré inšpirovali Wycliffe Slovakia k myšlienke pozvať sympatického reverenda aj na Slovensko. V priebehu októbra tak navštívil P. Machira viaceré kresťanské školy a cirkevné zbory na Slovensku.