Pages Navigation Menu

Boh na nás nezabúda ani v našom žiali

Boh na nás nezabúda ani v našom žiali

Na Slovensku je priekopníčkou podporných skupiniek pre smútiacich – služby sprevádzania trpiacich na ceste ich duševného uzdravovania po úmrtí blízkej osoby. Službu začala realizovať na pôde Evanjelického cirkevného zboru v Martine v roku 2009. Jej cieľom bolo „inšpirovať trpiacich k boju so žiaľom a k tomu, aby ho dokázali prejaviť, zdieľať a nájsť jeho miesto v príbehu svojho života.“ Veľký záujem o túto službu ju následne podnietil k realizácii študijného program s názvom “SLZA”, do ktorého sa zapojili študenti z viacerých kútov Slovenska a dokonca zahraničia.

Evanjelická farárka Natália Kacianová

Z akej rodiny pochádzaš?

_NataliaKacianovaPochádzam z učiteľskej rodiny, otec aj mama boli učiteľmi na stredných školách. Obidvaja rodičia boli veriaci evanjelici a aj počas komunizmu sme mali v rodine poskrývané Biblie. Otcov strýko v čase komunizmu emigroval do západného Nemecka a po čase sa stal riaditeľom rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Rodina bola sledovaná a zastrašovaná, aby v nej už nič podobné nikoho nenapadlo. Keď sa po Nežnej revolúcii v Bratislave v roku 1991 otváralo prvé Evanjelické Lýceum (slávnostne ho otváral Alexander Dubček) – bola som nastúpená medzi prvými študentmi. Mala som vtedy 14 rokov a keďže pochádzam zo Šale, musela som bývať na internáte. Keď som sa rodičov snažila presvedčiť, aby ma nechali doma a dochádzať do školy každé ráno, snažili sa mi vysvetliť, že sa pre Lýceum rozhodli hlavne preto, že sa tam bude klásť väčší dôraz na duchovné hodnoty. Aj keď pre mňa, v čase puberty duchovné hodnoty  až tak veľa neznamenali… Rodičia ale pravdepodobne vedeli, čo robia. A tak som sa od 14 do 24 rokov stala Bratislavčankou (5 rokov strednej školy a 5 rokov vysokej – Evanjelickej Bohosloveckej Fakulty UK)

V čom Ťa rodina najviac ovplyvnila pri výbere životnej cesty a povolania?

Pamätám si, ako mi z detskej Biblie otec čítaval a potom ma prosil, aby som to nikomu nehovorila, pretože by rodičia prišli o prácu. Rodičia dokonca riskovali aj tým, že ma dali pokrstiť. Poslali ma k starej mame do Slovenskej Ľupče, ktorá ma v noci zobrala na faru a pri svetle dvoch sviečok ma pán farár pokrstil. Mala som vtedy 4 roky. Spomínam si len na ten pocit – tma, čierne rúcho farára v odraze sviečok a ľadová voda … Veľmi som sa bála a prosila som starú mamu, aby sme sa čo najrýchlejšie vrátili domov. Dnes som sama farárka a krstím výlučne v presvetlenom kostole, za prítomnosti mnohých veriacich ľudí. Krst patrí k mojim najobľúbenejším farárskym povinnostiam. Vnímam ho ako prejav Božej lásky k človeku: je plný spevu, radosti, požehnania a svetla (aj voda sa pri krste malých detí zohrieva).

Keď si tak spomínam na chvíle môjho krstu, muselo to byť pre mojich rodičov nesmierne dôležité, dať ma pokrstiť. Možno práve pre ich vieru a presvedčenie som bola neskôr Bohom „povolaná“ do služby evanjelickej farárky. Spomínam si na tú naliehavosť, s ktorou mi hlavne otec častokrát opakoval, že sa nesmiem Pána Boha za žiadnu cenu vzdať – že bez Boha sa na svete žije veľmi ťažko. Že každý politický systém, ktorý zoberie ľuďom možnosť veriť v Boha neobstojí ! Keďže to dnes už retrospektívne dokážem posúdiť, mal vlastne pravdu.

Kedy a ako sa u Teba formovala myšlienka stať sa evanjelickou farárkou?

Po maturite som dostala veľmi zaujímavú ponuku. Prišla za mnou jedna pani profesorka z Ameriky, ktorá učila na našej škola a ponúkla mi možnosť zúčastniť sa letného pobytu v štáte Maine, v USA. V tom čase už ale mojej mame diagnostikovali rakovinu a bola hospitalizovaná. Pani profesorke som sa poďakovala a povedala som jej, že moja mama je veľmi chorá a dva mesiace je veľmi dlhá doba a ja radšej zostanem doma, aby som mohla byť s ňou. Vtedy sa na mňa pozrela a povedala mi: len ťa prosím, nezamlč svojej mame, že si dostala (ako jediná spomedzi 500 študentov) takúto možnosť. Ešte v ten deň som navštívila mamu, spomenula som aj Ameriku, aj to, že som ponuku odmietla, pretože sa o ňu bojím. Mama sa na mňa pozrela a povedala: Ďakujem, ale nemusíš sa o mňa báť, pretože môj život nie je v tvojich rukách.  A ja verím, že si takúto možnosť nedostala náhodou. Tak mi vlastne chorá mama dala požehnanie spoznávať svet – slobodne – bez strachu o jej život, pretože dĺžku jej života aj tak nedokážem ovplyvniť. Môj prvý pobyt v USA v 18 rokoch, v roku 1995, ma veľmi ovplyvnil, pretože práve tam som po prvýkrát zažila multifunkčnú kresťanskú cirkev – cirkev, ktorá reaguje na potreby ľudí a snaží sa ich napĺňať. Zistila som, že byť farárkou je vlastne úžasne kreatívne poslanie – od kolísky až po hrob – je to práca s ľuďmi rôzneho veku a povahy, ktorú nemusíme vykonávať sami (na vlastné riziko). Najvyšší je vždy s nami. 🙂

IMG_0863

Vnímala si signály a povzbudenia k farárčine aj od svojho okolia?

Spomínam si, ako babička raz povedala, že aj lekárka by sa nám v rodine zišla, načo môj otec reagoval slovami: Ani lekárka duše (farárka) by nebola od veci. V zásade som sa ale rozhodovala sama. Pamätám si na slová mojej mamy o tom, ako je jej túžbou dať mi dobré korene a zároveň aj krídla. Myslím, že rodina mi dala dobrý základ a teraz mám roztiahnuť krídla a letieť, dotknúť sa oblakov, byť sama sebou… nech si už vyberiem akékoľvek povolanie. Spomínam si tiež na to, ako mi blízki priatelia hovorili, že zo mňa vyžaruje pokoj a nádej a že povolanie právničky (o ktorom som v tom čase rozmýšľala) sa mi teda vyslovene nehodí…

Študovať farárčinu nie je časté. S akými reakciami si sa stretla potom, ako si to oznamovala okoliu? Ako toto rozhodnutie prijali Tvoji rodičia?

Otec bol nadšený a mama (ktorá mi bola zároveň spriaznenou dušou) mi darovala spokojný úsmev. Vraj sme farárku v rodine ešte nemali, takže začínam novú tradíciu! V tom čase som si ešte dopodrobna nedokázala predstaviť dôsledky svojho rozhodnutia (nemala som vzor v rodine, nevedela som, ako to v praxi chodí), aj keď som bola dostatočne motivovaná niektorými mladými študentmi teológie, ktorí pre nás na internáte organizovali stretnutia mládeže.

Spomínaš si na ordináciu? Ako a čo si vtedy prežívala?

Ordinácia patrila k zlomovým okamihom môjho života – podobne ako svadba, narodenie dieťaťa alebo pohreb. Ide o neopakovateľnú udalosť, ktorá človeka poznačí na celý život. U mňa to bola akási zmes pocitov: smútku nad ukončením vysokej školy a stratou partie (na vysokej škole sme boli výnimočná partia), strachom, či v novom prostredí a v novej službe obstojím  a radosťou, že pripomínať ľuďom, že Boh na nás nezabudol, je stále prítomný a záleží mu na každom jednom z nás je predsa len výnimočná vec! 🙂

Sustredenie, Kostolna-08

Ako do Tvojho života vstúpila myšlienka služby prevádzania?

Prvým impulzom, ešte pred mojou osobnou skúsenosťou s touto službou, bola skúsenosť z mojej farárskej praxe. Bola som kaplánkou v dvoch veľkých cirkevných zboroch a niekedy som mala aj tri pohreby za týždeň. V tom čase som stretávala stovky smútiacich ľudí, ktorým som vyjadrila úprimnú sústrasť, pozvala ich do kostola… akosi som tušila, že tam by to nemalo skončiť, že by som pre nich mohla urobiť niečo viac! Akosi som ale nevedela čo “viac”. Potom prišla osobná skúsenosť – zomrela mi mama. Pre mňa bola spriaznenou dušou, dušou celej rodiny, načúvajúcim uchom, symbolom istoty, že sa mám o koho v živote oprieť (ako dieťa, ako človek). Keď ochorela na rakovinu, mala o rok viac, ako mám teraz ja. S chorobou statočne bojovala, nevzdávala sa… Keď zomrela, príliš mladá a príliš skoro, rodina veľmi smútila, upierala na mňa svoje bezmocné pohľady, akoby s otázkami “Vysvetli nám to; Prečo? Nemodli sme sa dosť? Nebojovali sme dosť? Neverili sme dosť? Ty si farárka a my od teba tú pomoc očakávame! Pomôž nám, daj nám odpovede, ukáž nám, ako sa to dá zvládnuť…”

A ja? Môj vlastný smútok? Kde som v tom všetkom ja? Mám ako veriaci človek právo smútiť? Veď aj mne zomrela mama! Mala som vtedy 26 rokov, bola som tri roky vydatá, nemali sme v tom čase ešte deti… Verila som, že to zvládneme, že moja mama ešte bude babičkou… Spomínam si na ten intenzívny pocit bezmocnosti, keď sa vás niečo bytostne dotýka a vy to nedokážete ovplyvniť … len prosíte a nedostávate… trpíte a zároveň sa musíte tváriť, že všetko zvládate a úpenlivo hľadáte tie správne slová.

Dá sa vôbec vyrovnať so stratou blízkeho človeka?

Vyrovnanie sa so stratou blízkeho človeka závisí to od mnohých vecí.: od hĺbky a kvality vášho vzťahu, od miery závislosti, od veku, v akom vás niekto opustil, od spôsobu úmrtia, Dôležitým faktorom je aj vaša pripravenosť (či išlo o dlhodobé ochorenie alebo smrť nastala náhle) Chcem povedať, že každá strata je individuálna a aj keď dve ženy stratia svojich manželov (hoci v ich situácii vidíme podobnosti), každá bude svoj žiaľ prežívať iným spôsobom Vyrovnanie sa so stratou vo veľkej miere závisí od podpory rodiny, okolia, od vašej vnútornej schopnosti vyrovnať sa s krízovou situáciou, … Keď takáto podpora alebo schopnosť chýba, k strate blízkeho sa pridruží aj samota, pocit zlyhania, viny a vlastnej neschopnosti byť silný(á). Človek si zúfa a buď svoj smútok potlačí (čo nie je žiadna výhra) alebo ho ten smútok prevalcuje (čo tiež nie je nič moc).

Keď niekoho stratíme, nemalo by byť pre nás prirodzené sa tváriť, že to vlastne až tak nebolí, že je to maličkosť, že vlastne nemáme čo riešiť, pretože sme silní a máme silnú vieru. Potrebujeme práve naopak, svoj smútok prejaviť. Pretože smútok je prirodzený a pri strate blízkeho človeka je jedinou normálnou reakciou! Sme iba ľudia – ľudia zraniteľní – túžiaci po pochopení, že strata blízkeho človeka dokáže veľmi bolieť, že mnohokrát pociťujeme veľkú krivdu, že sa to stalo práve nám, že nenachádzame odpovede na otázky typu: prečo? A lacné odpovede nám neprinášajú útechu…

Modelovanie Dobrovoľníka S M. Hatokovou-22

Ako sa človek môže vyrovnať so stratou človeka; čo radíte v takýchto chvíľach pozostalým? Aká je „prvá pomoc“?

Ak sa chce človek vyrovnať so stratou blízkeho človeka, musí svoje pocity (nech už sú akékoľvek) brať vážne; nemôže ich len tak odignorovať a tváriť sa, že nie sú (iba preto, že sa mu nepáčia a najradšej by ich nemal). Pocity spojené so smútkom dokážu byť naozaj veľmi nepríjemné: sú to pocity hnevu, sklamania z Boha, …. Keby ste sa ma priamo opýtali, či som sa po maminej smrti hnevala na Boha, povedala by som áno! Nevedela som, kde sa ten pocit vo mne objavil, ale zrazu tam bol a vnáral sa do mojich myšlienok, do mojich modlitieb. Nemohla som túto skutočnosť ignorovať, čo vo mne spustilo výčitky. Hnevám sa na Boha, lebo nemám dostatok pokory a bázne pred Bohom, myslela som si. Ten pocit som si nevymyslela, nechcela som ho, a predsa tu bol a ja som mu musela úprimne čeliť. Aj vďaka tejto skúsenosti som sa naučila neposudzovať niečie pocity, nepodceňovať ich, pretože sú dôležité a môžu byť súčasťou niečieho vyrovnávania sa so žiaľom…

Si lektorkou pastorálneho kurzu: služby sprevádzania (SLZA). Kto sa na takýto kurz môže prihlásiť?

SLZA-logo-redPo mojich skúsenostiach v USA prišiel ešte jeden nápad. Keďže je aj na Slovensku veľa smútiacich ľudí, určite to už niekoho napadlo – pomáhať im. A možno to bude zaujímavé aj pre ľudí, ktorí majú skúsenosť so žiaľom, nemajú ju spracovanú a chceli by sa o tejto téme dozvedieť viac. A tak som s podporou manžela a kolegov na Biblickej škole otvorila kurz sprevádzania ťažko chorých, zomierajúcich a smútiacich. Prednášajúcich na témy spojené s umieraním a starostlivosťou o zomierajúcich mi odporučili kolegyne, ktoré dlhé roky pracovali ako farárky v nemocnici. Témy spojené so smútením som zabezpečovala ja. Nakoniec sa program ujal ako SLužba SprevádZAnia (dnes je známy pod názvom SLZA). Moji študenti sú z rôznych profesií a dokonca aj okolitých štátov (Čiech, Srbska). Sú to študenti vysokých škôl, medicíny, psychológie a teológie, ale aj ľudia z praxe (lekári, psychológovia, zdravotné sestry, hospicové sestry, rehoľné sestry, sociálni pracovníci, farári, dobrovoľníci v nemocniciach atď…)

Študenti, ktorí skončia službu sprevádzania sú už zamestnaní v nejakom zariadení, ktoré poskytuje služby ťažko chorým a zomierajúcim pacientom a ich rodinám, alebo chcú pre svoju prácu novú inšpiráciu; chcú pomáhať ako dobrovoľníci v nemocnici. Sú i takí študneti, ktorí si potrebujú spracovať svoju vlastnú bolesť alebo majú záujem lepšie porozumieť ľuďom v ich okolí, ktorí smútia. Všetci sú v mojich spomienkach vzácni! Spomínam si však na jednu rehoľnú sestričku, ktorá sa chcela prihlásiť na kurz práve v čase, keď som odchádzala na tretiu materskú dovolenku. V tom roku sa kurz SLZA neotvoril. Počkala si, štúdium úspešne absolvovala a dnes začína s podpornými skupinkami v svojom hospici v Trenčíne.

Čo ti tvoja služba dáva?

Kurz sprevádzania smútiacich je kurz pre dospelých. Všetci študenti sú veľmi motivovaní, z praxe si prinášajú svoju duševnú a duchovnú výbavu a v mnohom sú pre mňa povzbudením a inšpiráciou! A tak nielen ja učím ich, ale aj oni učia mňa!

Zaver Skoly-Cesky Tesin-22

Za rozhovor ďakuje Hedwi Tkáčová <><

468 ad

One Comment

  1. I was touched by reading this interview and have an intention to share it with my pastor Linda Gregson who is currently serving as an interim pastor at DML Church in Brooklyn, Ohio.

    God bless you and keep it up

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *