GRUNDTVIG – mobilita Oswiencim

<<<  |  AKTIVITY  |  DISEMINÁCIA  |  MOBILITY – DZIEGIELOW – OSWIENCIM – SIBIU  |  VRÍCKO

FOTODOKUMENTÁCIA  |  MATERIÁLY NA STIAHNUTIE  |  KONTAKT

***

Participants list | Program

Správa z mobility – Poľsko, Oswiencim – 3.-7.11.2014

Mobilita v Poľsku bola zameraná na prežitie a pochopenie utrpenia a smútku spojeného s Druhou svetovou vojnou, židovskou históriou, kultúrou, náboženstvom a vierou.

V prvý deň mobility sme sa rozdelili do 3 pracovných skupín, v rámci ktorých sme reflektovali svoje dojmy a pocity z pripravených seminárov, prezentácií, návštevy Auschwitzu, židovskej štvrte Kazimierz v Krakowe, návštevy kresťanských chrámov a synagóg atď…. V mojej pracovnej skupine sme boli ľudia rôzneho vierozvyznania (evanjelici a.v., pravoslávni, grécko-katolíci, rímsko-katolíci, židia), rôzneho pohlavia, rôzneho veku aj povolania (kňazi, žurnalisti, učitelia).

Absolvovali sme dve prezentácie – svedectvá, vyznania, prerozprávané príbehy – ľudí, ktorí dôsledkom Druhej svetovej vojny stratili svojich blízkych, svoj domov, svoju identitu. Prvá prezentácia (Arnoldiusz Parot) bola zameraná na stratu starého otca, nemeckého pôvodu, ktorého v roku 1945 zajali poľskí militaristi a rodina dodnes vie iba to, že pravdepodobne zahynul v pracovnom tábore v Kazachstane. Arnoldov otec mal v tom čase 15 rokov a o strate svojho otca neprehovoril 62 rokov. Až na podnet historikov, ktorí zachytávali príbehy ľudí poznačených vojnou, napísal svoj príbeh – o strate, hneve, nepochopení, ale aj úľavy z toho, že jeho príbeh nezanikne, zostane vypovedaný a zaznamenaný. V rámci svojich skupín sme reflektovali aj na tému: syndróm prázdneho hrobu, ako aj na tému odpustenia, vysporiadania sa s minulosťou, na margo pozitívnych dôsledkov vypovedaného žiaľu – akými sú úľava, vypočutie, blízkosť rodiny, pochopenie okolia.

Druhá prezentácia bola zameraná na stratu domova, spojenú so stratou rodiny, identity, minulosti (celé generácie predkov boli späté s daným miestom). Svoj príbeh prerozprávala psychologička Genowefa Mika, ktorá v svojich šiestich rokov bola spolu so svojou rodinou presídlená do oblasti Bielsko-Biala. Jej vzdialená rodina (súrodenci jej rodičov) zostali na Ukrajine. Jej rodičia majú dodnes ukrajinský prízvuk a za najkrajšie roky svojho životy považujú obdobie spred presídlenia. V rámci svojich skupín sme Geniin príbeh prepájali s vlastnými rodinnými históriami a zhodli sme sa na tom, že strata domova je veľmi závažnou stratou, pretože človek je veľmi úzko spätý s miestom, s ktorým sa spájajú jeho spomienky…

V tretí deň konferencie sme navštívili koncentračný tábor. Je to miesto zločinu, autentického prežívania histórie spojenej s Druhou svetovou vojnou. Citát, ktorý sa nachádza pri vstupe do budovy, hovorí: „Človek, ktorý sa nepoučí z minulosti, je odsúdený k tomu, aby ju prežil znovu.“ Z prehliadky Auschwitzu sme si odniesli mnoho podnetov na diskusiu a otázky typu: dokáže sa človek z minulosti poučiť? Ako máme bojovať s ľahostajnosťou voči utrpeniu druhých? Ako máme bojovať so strachom z neznáma – z ľudí, ktorí sú iní, majú iné hodnoty, iné vierovyznanie, inú pohlavnú orientáciu atď….Uvedomili sme si, že žiadny človek za žiadnych okolností nemá právo siahnuť na život iného človeka – pretože život je dar a my si ho musíme vážiť….a zároveň sme zodpovední konať (kňazi kázať, učitelia učiť, žurnalisti písať v prospech tolerancie a zachovania života), aby sa minulosť (holokaust) už nikdy viac nezopakovala. V popoludňajších hodinách sme navštívili mesto Osvienčim, mali sme možnosť navštíviť aj jedinú zrekonštruovanú synagógu v meste, a pozorovať, ako život ide ďalej, budovy sa opravujú, ľudia pracujú, deti sa hrajú, atď…

V štvrtý deň konferencie sme navštívili mesto Krakow – štvrť Kazimierz – židovskú štvrť, synagógu, cintorín, historické miesta, spojené s udalosťami Druhej svetovej vojny (pôvodné nápisy (tabule) židovských obchodov na múroch, kde kedysi dané obchody stáli). V synagóge nás svojou prezentáciou zaujal miestny rabín, ktorý nám porozprával, ako sa židia vyrovnávajú so svojím smútkom a stratou svojich najbližších. Židia prežívajú smútok 12 mesiacov, pričom v deň šabatu (soboty) je smútok zakázaný. Viditeľným znakom smútku je rozstrihnutý odev a počas šabatu smútiaci, rovnako ako každý iný žid, chváli Hospodina. Na otázku, ako sa rabín pozerá na holokaust a či v ňom vidí nejaký zmysel, odpovedal: Keby som videl zmysel v holokauste, bol by som Boh. Nenávisť voči inej rase a nezmyselné zabíjanie naozaj nijaký zmysel nedáva.

Mobilitu sme ukončili slávnostnou večerou v židovskej reštaurácii Ariel. Mali sme možnosť vypočuť si aj originál židovské piesne – v podaní tria židovských umelcov.

Mobilitu hodnotím ako veľmi prínosnú – pre môj osobný rast, moju prácu, moje angažovanie sa v oblasti práce so smútiacimi. Nadviazala som nové kontakty, naučila sa nové veci, vypočula si nové príbehy – autentické príbehy tých, ktorých minulosť bola ovplyvnená Druhou svetovou vojnou. Uvedomila som si, že aj moja rodina zažívala presídlenie (babička), že môj dedko bol partizánom a aktívnym účastníkom SNP, že môj starý otec sa pred Nemcami skrýval v obrovskej starej komode, ktorá je dnes pýchou mojej obývačky. Naučila som sa, že je nesmierne dôležité nezabúdať na minulosť a zároveň zabúdať na krivdy s ňou spojené. Pretože život ide ďalej. Spomínanie je nevyhnutné, ale zabúdanie na krivdy je Boží dar – tak to povedal rabín. Sme zodpovední za to (aj moja generácia), aby sa hrôzy minulosti už nikdy nezopakovali. Ďakujem za možnosť byť súčasťou projektu, ktorý v nás podporuje spoznávanie seba, svojej minulosti a zároveň nás vyzýva k tolerancii a pomoci druhým – v mojom prípade, smútiacim.

Natália Kacianová