Peter Petrovič, učiteľ EMŠ v Martine – Časť 2.

Všetko závisí od začiatku

V mladosti odišiel do Veľkej Británie, kde pracoval ako Au-Pair. Pokračoval štúdiom na jednej z najlepších pedagogických vysokých škôl na svete. Ako absolvent a špeciálny pedagóg pracoval v rôznych predškolských zariadeniach v Londýne, vrátane chudobných anglických štvrtí… Peter Petrovič prežil prudkú snehovú víchricu v Nepále, aby sa po šestnástich rokoch vrátil na Slovensko a bol prijatý na Evanjelickú materskú školu v Martine.

Prečítajte si rozhovor o životných zvratoch, kvalite kresťanského vzdelávania, dôležitosti hry a dôvodoch na návrat domov, ktorý poukazuje a pripomína, že v prístupe k deťom „všetko závisí od začiatku. Veď ako sa položia základy, tak ide potom všetko“ (J. A. Komenský).  

 

V roku 2014 si sa po šestnástich rokoch pobytu vo Veľkej Británii rozhodol vrátiť domov na Slovensko. Ešte predtým si ale navštívili Nepál. Aké to bolo, byť na najvyššom pohorí sveta v Himalájach?

Vždy som túžil navštíviť Nepál a v septembri 2014 sa mi táto túžba splnila. Bol som tam s mojim anglickým kamarátom, ktorý bol v Nepále už niekoľko krát predtým. Hlavným cieľom nášho výletu bolo trekovanie v Himalájach. Boli sme tam 3 mesiace, takže sa nám podarilo uskutočniť dva výstupy. Tým prvým bol Langtang, Helambu a Gosaikund trek a trval (aj s menšími prestávkami) 16 dní. Cieľom bola dedinka Kyanjin Gompa, pod ľadovcom Langtang, v nadmorskej výške 3900 metrov. Tým druhým bol dlhší trek okolo Annapurny až do Annapurna base kempu, ktorý trval 30 dní.

Na tomto druhom výstupe vás v októbri zastihla prudká snehová víchrica… zahynulo tu 43 ľudí….

Áno, bolo to 14. októbra 2014. Boli sme práve v nadmorskej výške okolo 3600 metrov. Ako Slovák, ktorý má skúsenosti so snežením som sa v to ráno rozhodol dať si v ten deň prestávku. Veľa ľudí však pokračovalo, žiaľ, niektorí z nich sa už nikdy nevrátili (bolo to najväčšie trekerské nešťastie v Himalájach, pri ktorom zahynulo 43 ľudí a mnoho ďalších je nezvestných). Keď víchrica utíchla, všade bolo množstvo snehu a lavínové nebezpečenstvo. Nepálska polícia a armáda uzavreli celú časť treku nad nami. Ostali sme zasnežení v Manangu bez telefónneho signálu a internetu. Veľa ľudí sa rozhodlo zostúpiť späť do doliny a pokračovať ďalej do Kathmandu. My sme mali čas a rozhodli sme sa čakať, kým sa trasa nad nami znova neotvorí. Ani vo sne mi vtedy nenapadlo, že o tejto tragédii už vedia aj na Slovensku a že som jeden z nezvestných. Po desiatich dňoch sa trasa znovu otvorila. Úsek bol stále veľmi náročný a prechádzalo sa cez spadnuté lavíny (s hrozbou pádu ďalších). Pociťoval som výškovú nemoc, vzduch bol riedky, ťažko sa dýchalo a zmysly boli ochabnuté. Napriek všetkému sme dorazili na vrchol Thorung La Pass vo výške 5416 metrov nad morom. Bol to úžasný pocit, ktorý sa veľmi ťažko opisuje. Stojíte v obrovskej nadmorskej výške, ale okolo vás sa týčia ďalšie vrcholy vysoké 8000 metrov a vy sa cítite tak maličký. Tento prechod trval 10 hodín, aj kvôli množstvu snehu. Zišli sme dole na okraj Tibetskej náhornej plošiny. Ubytovali sme sa na ubytovni, kde bol prístup na internet. Moja mailová schránka bola preplnená mailami plných strachu. Až tu sme zistili, že situácia bola dosť vážna a mala globálny charakter.

 

Väčšina by sa vrátila, prečo si ostal? Prečo si pokračoval ďalej?

Veľa ľudí, ktorí sa rozhodli vrátiť bolo v časovej tiesni. Mali výlet vopred naplánovaný a nemohli si dovoliť čakať, kým sa trasa opäť otvorí či už kvôli tomu, že mali kúpené spiatočné letenky domov alebo mali iné plány v Nepále. My sme mali čas, takže sme počkali, kým sa väčšia časť snehu roztopila a trasu znovu otvorili. Môjho spoločníka tiež napadlo ísť naspäť, ale podarilo sa mi ho prehovoriť. Nechcel som to vzdať, chcel som ísť vyššie, dostať sa až na vrchol prechodu a ďalej, na druhú stranu do Mustangu. Vedel som, že to bude v tom snehu ťažké, ale taktiež som vedel, že tam bude nádherne a stretneme tam úžasných ľudí. A mal som pravdu. Hore bolo nádherne a zostup dole do Lower Mustangu bol nezabudnuteľný. Krajina tu sa úplne zmenila – žiadny sneh, suché podnebie, doobeda bezvetrie, poobede neutíchajúci vietor, ktorý sa hnal celou dolinou. Ľudia žili jednoduchý život, boli zžití s prírodou, šťastní a veľmi priateľskí.

 

To bolo to, čo ťa z kultúry tejto juhoázijskej krajiny oslovilo najviac?

Áno, nepál je úžasná krajina. Je veľmi chudobná, ale zato má iné bohatstvo – sú ním ľudia. Prevažná väčšina obyvateľstva sú Hinduisti (81,3%), za nimi nasledujú Budhisti (9%). Kresťania tvoria len asi 1,4% populácie. Nestretol som sa ale s nikým, kto by mal problém s náboženstvom druhých. V horách sme sa stretávali hlavne s budhistami, aj s tými, čo utiekli z Tibetu pred Čínskou okupáciou. Čím vyššie sme boli, tým bol život jednoduchší a ľudia krajší. Boli veľmi pohostinní a dali by vám aj to posledné, i keď sami mali málo. Boli priateľskí, sadli si k vám večer k ohňu a na všetko sa vypytovali. V žiadnom z ich skromných príbytkov nechýbal mini oltár s fotkou Dalai Lámu. Na treku sme sa všade stretávali so zástupmi modliacich mlynčekov a stupami (to sú budhistické stavby, ktoré sú symbolom pokoja a mieru). Ľudia si často spievali mantry, čo je pre budhistov niečo ako pre kresťanov modlitba. Hlavne veľmi starí ľudia sedávali na tichých miestach pri ich príbytkoch a pospevovali si, držiac malu (tradičný budhistický ruženec) alebo modliaci mlynček. Pohľad na nich bol veľmi upokojujúci, všetci boli zmierení s tým, čo prichádza.   

 

Spomenuli sme kresťanstvo. Aký je tvoj názor na kresťanské vzdelávanie?

Myslím si, že kresťanské hodnoty ako súcit, úprimnosť, úcta k druhým, úcta k prírode, odpustenie, sa zhodujú s hodnotami ostatných slušných ľudí. Deti by mali byť vychovávané ako bytosti duchovné, nielen ako tvory orientované na materiálne hodnoty. Popri tom, že budú vzdelané si deti takto vypestujú aj morálne zásady. Nestanú sa z nich sebci, ktorí si pôjdu za svojím cieľom, bez ohľadu na druhých, ale budú sa chovať k druhým správne a s úctou.

 

Ako si predstavuješ kvalitnú materskú školu na Slovenku? Čo by mala poskytovať?

V Anglicku som pracoval vo viacerých predškolských zariadeniach. Niektoré z nich boli na veľmi vysokej úrovni a niektoré na slabšej. Tie najlepšie škôlky boli založené na princípoch rešpektu, zodpovednosti, samostatnosti a priateľského spoločenstva. Prostredie, aktivity a osnovy boli založené alebo nastavené vzhľadom na záujem detí. Boli vybavené tak, aby dávali deťom čo najviac priestoru na voľnú hru, pri ktorej mohli skúmať a objavovať. Nebola to bezhlavá hra, ale hra pri ktorej sa deti učili tak isto, ako by sa boli učili pri kontrolovanej aktivite, stačilo im len poskytnúť tie správne pomôcky a nenútenú pomoc alebo jemné navádzanie.

Napríklad pri hre s autíčkami a garážami máte jedinečnú príležitosť navodiť hru s prvkami matematiky. Všetci dobre vieme, ako radi sa deti hrajú s vodou a pieskom. Stačí im poskytnúť vaničku plnú vody alebo pieskovisko, pár kýblikov, naberačiek a odmerných valcov a aktivita zameraná na meranie kvantity/objemu je na svete. Maľovanie, kreslenie, modelovanie, magnety, prírodné materiály, lupy, stavebnice, puzzle, bábiky, umelé zvieratká a dinosaury, pobyt a prechádzky v prírode, lezenie, behanie, naháňačky… toto všetko sú hračky a aktivity s ktorými sa deti nesmierne radi hrajú a ktoré prispievajú k zdravému vývinu  a pri ktorých sa aj veľa naučia. Niekto si povie „veď sa len hrajú“, ale hra je pre dieťa v predškolského veku základom poznávania a poznania.

 

Vnášať hru ako prostriedok učenia je často časovo náročné. Navyše, každá škola podlieha štátnej politike a musí nasledovať štátny vzdelávací program…

Žiaľ, v mnohých prípadoch sú tieto plány vypracované „expertami“, ktorí v škôlke alebo v škole nikdy nepracovali. Dnešným problémom je príliš veľký dôraz na testovanie a hodnotenie  zamerané na výkon žiakov. Tu nehovorím len o Slovensku (aj preto, že situáciu na Slovensku zatiaľ dobre nepoznám), zažil som to aj v Anglicku a viem, že sa to odohráva aj v iných krajinách. V takýchto školách sa necítia dobre ani učitelia, ani žiaci. Pracovníci sú preťažení administratívnymi činnosťami a nepodstatnými aktivitami, ktoré musia s deťmi vykonávať  a deti nemajú čas na neprerušovanú voľnú hru. Vláda si myslí, že keď deti nedosahujú dobré výsledky na základných a stredných školách, treba začať s akademickým vzdelávaním v predškolskom veku. Lenže to je chyba. Deti takto strácajú detstvo a znechutí sa im škola a učenie na celý život.

 

To by bola ozaj škoda. Čo navrhuješ?

Kvalitné predškolské zariadenia by mali poskytovať kvalitné služby pre ich klientov, teda pre našich najmenších, ale aj pre ich rodičov. Mali by mať kvalitný manažment, kvalifikovaných pracovníkov, mala by tam vládnuť príjemná atmosféra a vzájomná úcta, mal by tam byť záujem o nové inovatívne metódy výučby, moderné technológie a bezpečné prostredie. Je dôležité aby mali pracovníci dobrý vzťah nielen s deťmi, ale aj s rodičmi, s ktorými by mali úzko spolupracovať. Pedagógovia v predškolských zariadeniach by mali mať chuť a možnosť profesionálneho rastu. A hlavne by mali byť náležite ohodnotení. V neposlednom rade by mali mať deti v predškolských zariadeniach dostatok času a priestoru na neprerušovanú voľnú hru, ktorá je v ich veku tak veľmi dôležitá.

 

Na koľko percent sa táto vízia podľa Teba darí napĺňať v slovenskom školskom systéme?

Je pre mňa ťažké hodnotiť slovenský školský systém, kedže som tu ešte len krátky čas. Z toho čo som zatiaľ videl, môžem usúdiť, že predškolské zariadenia na Slovensku sú na dobrej úrovni. Sú dobre vybavené, pracovníci sú kvalifikovaní, snažia sa spolupracovať s rodičmi. Na druhej strane sa mi slovenské školstvo hodnotí ťažko, pretože tu pracujem iba 2 mesiace. Nerád by som kritizoval sitúaciu, predsa len som tu „nový“. Nechcem, aby si ľudia mysleli, že som tu prišiel z Británie rozdávať rozumy. Odkedy som ja chodil do škôlky, zmenilo sa toho veľa. Pamätám si napríklad, že sme mali viac času na voľnú hru… Dnes vidím, že učitelia sú zasypaní papierovaním, vypisovaním plánov, diagnostík, triednych kníh… Nechcem povedať, že plány sú zbytočné (aj mne sa pracuje lepšie, keď som vopred pripravený). Máme ISCED a tým spojené množstvo štandardov, cieľov… Tie však, myslím si, vypracovali „experti“, ktorí boli v škôlke asi iba na inšpekcii :-D.  

 

A ako vidíš plnenie vyššie predstaveného ideálu v prostredí Evanjelickej materskej školy v Martine?

Myslím si, že v našej škôlke máme výborný manažement a kolektív a vládne u nás dobrá atmosféra. Snažíme sa spolu dobre vychádzať a ak sa vyskytnú problémy, riešime ich spoločne. Taktiež sa snažíme zapájať rodičov do života našej škôlky.  Rodičia sú skvelí, radi sa zapájajú a aktívne nás podporujú. Dúfam, že sa toto všetko odzrkadľuje na osobnostnom raste našich detí a rodičia sú s našou prácou spokojní.

 Ja osobne verím, že kvalitné predškolské vzdelanie, poskytované v materskej škôlke, prináša deťom, ale aj celej spoločnosti, veľké množstvo výhod, prospechu a úžitku. Vedomosti a skúsenosti nadobudnuté v predškolskom veku tvoria ideálny základ pre ich ďalšie vzdelanie. Tak ako povedal J. A. Komenský:

 

Táto otázka mi behá v hlave od prvej chvíle: Prečo si sa po 16 rokoch života v Anglicku vrátil domov na Slovensko?

Odkedy som sa vrátil, často sa stretávam s touto otázkou. Väčšina ľudí na Slovensku si myslí, že život v zahraničí je jednoduchý a zarába sa tam veľa peňazí. Toto nie je až tak úplne pravdou. Zarába sa tam síce podstatne viac ako u nás, ale aj náklady na život sú oveľa vyššie. Napríklad, keby chcel bývať manželský pár sám v dvojizbovom byte niekde v Londýne, tak aby mali obaja blízko do práce a mohli si občas vyraziť za kultúrou, nájom by bol pre nich veľmi nákladný. Vedeli sme, že situácia na Slovensku nie je práve ružová, ale zhodnotili sme všetky pre a proti a padlo rozhodnutie. Ja som mal to šťastie, že som si kúpil byt na Slovensku už pred desiatimi rokmi, ešte predtým ako tu začali ceny nehnuteľností rapídne stúpať. Toto bol aj jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli presťahovať naspäť na Slovensko. Ale samozrejme, hlavným dôvodom boli naše rodiny a priatelia. V Anglicku bolo dobre, ale vždy som vedel, že sa raz vrátim domov. Myslím, že 16 rokov stačilo. Bola to skvelá skúsenosť. Mal som možnosť študovať na prestížnej univerzite a našiel som si veľa nových priateľov z celého sveta. Vďaka mojim zamestnaniam som získal nové poznatky v oblasti pedagogiky, ktoré sa budem snažiť využiť tu na Slovensku.

 

Kde sa vidíš o 5, 10 rokov? Bude to ešte stále Slovensko?

To je ťažká otázka. Nerád robím plány do ďalekej budúcnosti. Prvý rok na Slovensku zatiaľ nebol ľahký, stretávali sme sa s byrokraciou na každom kroku. Či už pri uznávaní môjho vzdelania z Anglicka, pri zapísaní titulov a nového trvalého bydliska do občianskeho preukazu, pri povoleniach s prerábkou bytu, atď… Ale sme odhodlaní zostať a usadiť sa tu. Sme tu doma a naše korene sú hlboké.

 Za rozhovor ďakuje Hedwi Tkáčová <><

| prečítajte si aj 1. časť rozhovoru s pánom učiteľom na EMŠ Petrom Petrovičom |